Mamy sa opýtala ,aké bola dieťa. Či spokojné, či uplakané. Bola spokojné dieťa. Áno, flegmatická je ešte aj dodnes. Ale raz za čas príde na ňu zvláštna neidentifikovateľná nálada. A hlavne neovplyvniteľná. A vtedy si nahá ľahne na posteľ a plače. V rukách drží vtáčika. Sýkorku. Už dávno nežije, ale chcela ju objať, teraz, kým ešte nehnije... A v hlave počula jej jemný vtáčí spev..
Slzy jej stekali, z vedľajšej miestnosti sa ozývala hudba z klavíra... Myšlienka jedna cez druhú...Tak strašne chcela mať prázdnu hlavu...Teraz na nič nemyslieť...Nech odletia všetky tie myšlienky....Myšlienky ako zraňuje svojich milovaných..Ako sa naučila žiť sama. Od nikoho neprijať pomoc, úsmev, nič. A ani nikomu neposkytnúť pomoc. A odmietnúť niekomu pomôcť. Pomôž si sám a boh ti pomôže...
A tak ostala sama so slzami, nahá a s mŕtvou sýkorkou v náručí a plakala, že chce lásku..
