V ušiach mi zneje melódia.
Melódia z pesničky, ktorej slová ma chcú oklamať.
Tvoja viera je všetko.
Berie ťa.
Môžeš chodiť aj po vode.
Vlastne má pravdu,
ja len že moja viera nie je dosť silná nato,
aby som po vode mohla chodiť....
..ináč tomu vlastne aj verím...
Môj "malý" brat je zalúbený...
milujem tie jeho telefonáty...
miesto toho aby išiel spať,
bdie so slúchadlom v ruke
a tak smiešne sa smeje...
myslím, že ju má naozaj rád...
aj ked... má len sedemnásť (?)
naposledy to boli tri hodiny...
A tie veci, o ktorých sa bavia....
Milujem ich oboch....
Aj ked ju ešte nepoznám...
Ale vraví, že ma s ňou už konečne zoznámi...
minule povedal : "ale že si s ňou budeš rozumieť".
Posledné týždne mi už toľkokrát povedal,
že má ma rád...
ja sa len usmejem, a on ma uisťuje, že naozaj....
Byť zalúbený musí byť pekné....
Včera večer.
Vankúš plný slz, plný mojej bolesti...
Udriem doňho, pretože ma ignoruje...
nechce sa s o mnou rozprávať...
chcem, aby to zakričal ,
neznášam ťa...
..ale on to neurobil...
plačem ,
neviem prestať,
tajomné slzy ,
mokrý vankúš...
Predvčerom.
Dáma s tatíkom,
raz vyhral on a raz ja...
A ja som aj tak pri celej hre myslela nato,
ako veľmi mu chcem povedať, že ho mám rada...
.....nepovedala som mu to...
...aj ked moje srdce kričalo Máám ťa rada...
....volaj ma princezna ...
tak ako si to robil ked som bola malá...
Ževraj tí, ktorí nás rozplakali nestoja zato,
lenža ja som sa sama rozplakala...
to nestojím zato?!?....
Lyžičkou naberám tortu ešte z narodenín...
Hľadam odpovede....
Hľadám seba...
