Až sa môj sen uskutoční, budem prebudená.

Občas sa mi stane, že som iná ako ostatní. Vidím veci, ktoré oni prehliadajú a počujem zvuky, ktoré nepočujú. Keď kráčam ulicou a zrazu počujem klavír z nejakého okna. Raz nesúvislú hru na klavír, asi vynútenú rodičmi, lebo aby boli dobré známky v hudobke. Druhýkrát úprimnú, preníkavú melódiu. Predstavujem si ako prsty prechádzajú z jednej klávesy na inú. Keď kráčam neskoro večer ulicou a počujem hudbu z auta, v ktorom sa nesvieti a nikto tam nieje. Vrátim sa preveriť, či sa mi to zdá, alebo zabudli vypnúť rádio. A hudba nehraje. Zdalo sa mi to. Keď vidím neplánovaný, absolútne slobodný a uvoľnený let mikroténového sačku vo vzduchu... Predstavujem si ako lietam vedľa neho a potom ho opustím, vzlietnem medzi veľkých dravcov. Občas som v inom svete. Aj mamina mi často vraví, správaš sa akoby si tu ani nebola. Prepáč, mami. Možno raz z toho vyrastiem. Možno prestanem snívať, ale kým to ešte viem, nechaj ma prosím snívať, nechaj ma možno o trochu dlhšie snívať než ako si Ty mohla. Viem, musela si skoro dospieť. Vravela si mi to. Ako Ti mamka zomrela na zápal pľúc, skôr než si nato bola pripravená. Vtedy sa nato zomieralo. A smrť bola nemilosrdná tak ako je aj dnes. Ale z teba sa rýchlo stalo veľké dievča, či malá žena. Ako jediné dieťa si ostala s dedkom. Bola si najmladšia a starala si sa oňho, o záhradu a o dom. Všetko bolo na Tebe, sny sa vytratili. Ale ja to mám iné. Ja ešte môžem snívať ...ešte chvíľu áno. Tak ma nechaj/te.