A tak som napísala ockovi správu nech mi zavolá. Už som ho nepočula desať dní a chýba mi. Nevolal mi, opäť mi na chvíľu zvlhli oči. Bola som tak nahnevaná. Nahnevaná na seba. Lebo som myslela nato, že chcem byť vzdelaná. Chcem toho toľko vedieť. Chcem vedieť všetko, aby keď sa ma moje deti budú pýtať, na všetko im budem vedieť odpovedať. A oni zakaždým za mnou pribehnú a položia mi novú otázku. Bola som tak nahnevaná, tak smutná a tak sama. Konečne svietilo ocove číslo na mobile. A počula som jeho hlas. Spýtala som sa ako sa má. Samozrejme. A povedala som, že mám menšiu krízu a že som strašne rada, že ho počujem. Počúvala som ako pokračujú práce na dome. Ako pokračuje archeologický výskum, keďže miesto, na ktorom ideme stavať dom je v chránenej oblasti. Rozprával mi, že sa prekopali až na miesta, kde žili Slovania už pred tisíc rokmi. Dávno. Že sa prekopali až na miesta, kde sú bažiny, a tam plávajú zvyšky z oviec a kôz. Kosti a malé kostičky. A oni tam žili. Naši predkovia. Ale, že ináč práce stoja, lebo počasie nepraje.
Tvoj predok
Raz tu bol muž,
čo nosil hnedé menšestráky
zopnuté kusom povrazu,
čo žil pri tečúcej vode
a nikdy nešiel do kostola,
dokonca ani na Veľkú noc,
a zvieratá sa ho nebáli.
Bol dedinský murár.
Poznal staré príbehy, ale zomreli s ním
a nik ich viac nenahradí.
sedím v jeho letnej kuchyni
nahrubo omietnutej a dokončenej
ružovým náterom, po ktorom sa
prešlo bielym valčekom.*
.
Prešľapujem z nohy na nohu, držím telefón a ďalej sa rozprávam s ockom. A urobím pár (nevydarených amatérskych ) fotiek.
Vravím mu, že sa trochu nudím. A on, že to nechápe, že on sa nikdy nenudil. Vraví, že vonku je toho toľko na pozorovanie a objavovanie. A ja si vravím, že viem. Vravel mi ako minule na záhrade ťahal z fajky a začal pozorovať žihľavu. On vyfukoval pravidelne dym z fajky. Vanilkový, kubánsky, hocijaký , na aký práve dostal chuť. A ona takisto pravidelne vyfukovala, ale peľ. Zobral si lupu a ešte ju pár minút sledoval. A ja si vravím, že to je celý celý on. A páči sa mi to. Aj pre toto ho mám rada. A ja mu hneď nato vravím, že som bola dnes pri poli, ktoré pukalo. Pýtala som sa ho, že prečo. A zhodli sme sa, že to bude preto, lebo celé hodiny pršalo, a napučané steblá teraz pukajú.
Na požiarnej zbrojnici, blízko nášho budúceho domu, a zatiaľ starého maminho rodičovského, no už zbúraného, vraví, že tam sledoval, ako sa bociany chystajú na let. Let do teplých krajín. Veľké aj so svojimi malými z jari.
Vraví, že bol v Krakove. Myslím nato mesto. Mesto plné zaujímavých vecí, ľudí, budov. Tak ako všade. Ale Krakov je Krakov. Bol odviesť brata a G. na letisko. Že šťastlivo doleteli. Že pristáli v zemi severskej, v Nórsku.
Ešte povedal, že dnes oberal čierne ríbezle. Že ich je strašne veľa. Minuloročné záplavy urobili svoje. A že mamina z nich robí džem. Tak ju nechám pozdraviť a idem naspäť do domu. K Francúzom.
*Shuterland Smith : Tvoj predok
17.7. 2011 22:13 france
