Babka zakaždým rozpráva o vojne. O tom ako raz za nimi došli nemeckí vojaci. No prišli v mieri, iba povedať, že zajtra sa bude zhadzovať jedlo a tiež, že na akom mieste. A boli naši samozrejme, ináč by neprišli s bielou vlajkou v ruke. Zabili nejakých Nemcov a prezliekli sa. Že takto je to v týchto lesoch bezpečnejšie či čo. Že nech sa aj oni poriadne ukryjú.
Rada pozerám von oknom. Len tak sledovať prírodu, ľudí a vecí, čo sa okolo mňa dejú alebo nedejú. A mali by sa.
Na chvíľu stal vedľa mňa dedo. Dedo s kabátom s niekoľkými odznakmi. Odznakmi, ktoré preňho tak veľa znamenajú. A hlavne to, že kedysi bol oddaný svojej zemi a bojoval. Za vlasť.
Na stanici sledujem babku so starým dáždnikom. Starodávnym, obsypaným kvetovaným vzorom. A pod pazuchou ju drží jej muž. Ako pred vojnou, či po vojne, keď sa ľudia mali radi. Keď sa ľudia mohli mať radi a mohli byť spolu. A nezomierali ďaleko od seba alebo v spoločnom objatí, tak ako Peter a Lucia.
No na chvíľu moje myšlienky, ktoré sa ocitli v čiernobielom filme z čias vojny preruší chlapec namaľovaný ako smrtka. Všetci ľudia čakajú na vlak viac menej pokope. A on, ohľaduplná smrtka, stojí sám, niekde na konci nástupišťa. Aj keď koniec vlastne neexistuje. Ale ohľaduplné smrtky našťastie áno.
A potom opäť dedo s kabátom s vyznamenaniami, ktoré mne nič nehovoria , ale domýšľam si. Jeho vrásky a hrdý pohľad mi to povedia. Dedo má aj chlebník cez plece. Tú starú kapsu, čo sa kedysi nosila. A v tom zamáva výpravčikovi. Asi kamaráti z vojny.
Pomedzi to neviditeľné kvapky. Stratené niekde vo vzduchu. A vidím ich až keď dopadnú na zem. Bublina cez bublinu, kvapka cez kvapku. No mláka sa nikdy nenaplní. A potom aj na okne, keď už prestávam cez neho vidieť.
Chvíľu sledujem bielu čiaru, ktorá končí na konci tunela a vystrieda sa so svetlom. Pohľad sa mi vlní v rytme bielej čiary. A zrazu svetlo. Už nevidím svoju tvár tak jasne ako som ju videla v tme. A že pod lampou je najviac svetla. A môj odraz sa pri svetle vytráca a v tuneli sa vynára. A ja si pozerám do očí. Nemý pohľad štyroch očí.
Práve sme v dedine. Všimnem si vlčí mak medzi koľajnicami. A pozerám na staré odstavené vagóny, kde sa kedysi spalo. Couchette coach, Voiture couchette, liegewagen...
Pomaly prestávam vnímať to staro, to vojnové, sadám si do kupé a tam sedí naliaty chlap. Steroidy. Jeho ruka je ako moje lýtko. Gratulujem mu. Och aký je krásny!..ironia. A hlavne, že na tričku má Find your attitude. On svoj našiel. Tak určite. A skončil s dlaňami, aké majú opice, orangutany najskôr.
to be continued...
