A ja myslím nato, že toto leto nebudem fotiť modré grécke okenice, nebudem odháňať doliezavé grécke mačky, ani prechádzať sa po prázdnom meste, lebo tuční Gréci majú siestu. Budú mi chýbať cikády a ich nekonečné spevy a tiež čerstvé figy. Ako jednu po druhej otváram a zelená farba sa mení na červenú, ružovú a pomedzi to malé chrumkajúce zrnka. Rybí trh a jeho smrad. Nebude ma štípať more na čerstvo oholených nohách. Nebudem si ho stierať z očí. More nechám morom. Aj všetky morské koníky a lastúry. Nechám ich prevaľovať sa vo vlnách bezo mňa. Iba lastúra s lastúrou, koník s konicou a obrovské žraloky požierajúce malé sardinky. Krv im steká pomedzi zuby a stráca sa v mori.
Obyvateľ pobrežia žije z rybolovu a na oheň si prikladá drevo, čo more vynáša na breh.... Breh , na ktorý rybári vyťahujú svoje člny a rozprestierajú svoje siete.
.
Zvoní telefón. Alló ?
.
Spomeniem si ako sme sa včera uškŕňali na seba, keď sme pozorovali starkú, ktorej každú chvíľu padala hlava cez stoličku bez operadla.
.
Včera som prvýkrát robila koláč. Čokoládový. Roztopila som maslo, pridala celú čokoládu... A odniesla si obal z čokolády do izby. Páčil sa mi,bol iný, hnedý, takmer ako recyklovaný papier s receptom na čokoládovú penu vo vnútri. Založím si ho niekde, do niektorého z tých mojich zošitov, zápisníkov a čoho všetkého . A napíšem k nemu : z tejto čokolády som urobila môj prvý koláč vo Francúzsku. A každý mi ho chválil. Vraveli, že je to delisiouss.
.
Včera bolo štrnásteho júla. Bastilla padla a Francúzi v parku oslavovali. S L. sme ich sledovali ako tancujú. Hrala hudba, aká hrá u nás na svadbách. Vtedy, keď je kolo pre starých. Harmonika, polka a tance starých, stále sa majúcich radi ľudí. A mňa s L. to nebaví. Nemáme ani fľašu vína, aby sme s nim oslavovali. A ani detské šampanské. Tak sme sa išli pozrieť na hrad, ktorý bol blízko. Tam L. opäť rozoberala rôzne stratégie ako stade vypadnúť. A ja len, že ja už som si zvykla. Aj keď niekedy sa tiež nudím. Ale riadim sa ockovým : Využi čas tam kde si, čo najlepšie. A nakoniec sme si kúpili cukrovú vatu. Tete to akosi trvalo a tak som desať minút sledovala ako sa cukor mení na tenké ružové vlákna, ktoré sa pomaly namotávajú na paličku. A neviem prečo to tak je. Asi to má niečo spoločné s chémiou, a na tú ja mozog teda nemám. Ale cukrovú vatu jem, ako keď som bola malá. Tak veľmi mi chutí. Všetky prsty mám zalepené. A s L. nad ňou vzdycháme, aká je úžasná. A šťastné výkriky detí z detskej manéže sa vzďaľujú. A mne sa na jazyku stráca cukrová vata. Ružové cukrové vlánky sa strácajú.
.
Bratovi som napísala, nech si užije Nórsko a donesie poriadne fotky. A aj starý ruský analóg bral. Dúfam. Pred odchodom som ho nachystala pre seba do Francúzska, ale rozmyslela som si to. Ak nemám ísť do Paríža, ani ho neberiem. A dúfam, že esemeska došla jemu, lebo číslo som naťukala iba s pamäti. D. mi zas píše, že na Pohode bolo uzasne a zaroven nehorazne teplo. A že na tábore je famózne. A že ma aj S lúbia. A ja to viem.
.
A večer mi píše L. : Boze isla by som na nejaku diskoteku JJnormalne mam teraz chut niekam ist JJ A ja jej neodpíšem, lebo v dome nie je signál a vonku sa mi už nechce ísť.
A tiež mi prišla správa : Dobry den, knihu Uchvatena mame na sklade. Knihkupectvo Alter ego...
15.07.2011
