Potom si spomenula ako minule bola na stavbe ich budúceho domu. Prechádzala sa po svojej budúcej izbe, pozerala sa cez svoje budúce okno, na svoj budúci výhľad na kopce, na lesy, na lúky. Tatík povedal, že keď bude jasno, uvidí aj Kráľovu hoľu. Letmo sa usmiala. Pozerala sa na budúce kvety, ktoré bude mať na okne, na budúce farebné steny, na budúce fotografie, ktorými oblepí stenu, na budúci šatník, starú skriňu hnedej farby a z mohutného dreva. Stará skriňa ako z antikvariátu. Skriňa akou sa chodí do Narnie. Stará skriňa, ktorá sa páči jej aj jej tatkovi, a to je ďalšia vec, čo ich spája. Raz by chcela byť ako on. Starí skriňa, ktorú používala Dorotina babka, ktorú nikdy nevidela. Zomrela príliš skoro. Na zápal pľúc. Ostala po nej iba fotografia s kočiarom, v ktorom leží moja mamina, keď bola ešte iba malý uzlík. Nočný stolík, v ktorom mala babka pekné nočné košele, a na ktorý si odkladala zlatý svadobný prsteň, a do šperkovnice odkladala svoje poklady. Červené, staroružové, bordové, tmavomodré klipsne, veľké čierne korále, perlový náhrdelník, prstene. Celý tento poklad si Dorota občas pozrie. Pokladnica je dnes už odložená v obývačke medzi maminými šperkmi. Zaborí dlane dovnútra a cíti tú vôňu staroby, rozmýšľa ako sa cítila babka, keď sa parádila, aby sa páčila dedovi. Na aký sviatok dostala krásny perlový náhrdelník a na koľkých plesoch ho mala. A koľkokrát jej dedo vtedy povedal, si krásna.
Tatík sa opýta, či som si upratala svoju izbu. Svoju budúcu izbu. Zasmejeme sa. Potom ukáže miesto, kde by chcel aby boli moje obrazy a bratove fotky. Naša budúca galéria, budúce obrazy a budúce fotografie. Naša budúcnosť.
Otec Dorote ukázal projekt, ktorý vlastne urobil sám, lebo ten od architekta sa mu nepáčil. Dorotin tatík vyštudoval jednu školu, poľnohospodársku univerzitu, ale ona nevie o ničom, čo by nevedel urobiť, načo by nemal odpoveď. Dorotin tatík vie všetko, akurát v rodine mu to moc nejde. Ale ona ho má aj tak rada. Nemyslí nato, ako občas nadáva, vidí len to dobre. Vie, že aj on to doma nemal jednoduché. Dorota by ale aj tak chcela, aby sa v ich rodine viac usmievalo, viac rozprávalo.
Dorota sedela vo vlaku. Cigán, ktorý bol vedľa nej, zrazu vytiahol husle. Dorota bola v plnom očakávaní, že začne hrať. Ale nie. Sledovala ako si ich obzeral, ako jeho prsty prechádzali po strunách, ako sa dotkol kobylky, ako prechádzal po oblinách dreveného zázraku, ako hladil ošúchané miesta starých stradivárok. Nevedel sa napozerať. Vášeň a úcta v jeho očiach. Cigán ich pomaly uložil naspäť do obalu vedľa sláčika, prikryl ich farebnou šatkou a zavrel na nich poklop, ako sa zatvára poklop na truhle. No úsmev, a vášnivý pohľad mu ostali, vystúpil s nimi z vlaku, a pokračoval vo svojej púti za koľajnicami, za vozňami.
Dorota sedí vo vlaku. A rozmýšľa s pohľadom nalepeným na ešte stále nezasnežené Tatry. Teraz rozmýšľa o tom, aké má spoločnosť malé nároky.
