Chcela som poutierať malého Robina. Ale ani som s ním nepohla. Sedel učupený v konároch, ktoré obrástli celú farmu. A v ruke mal vodnú pištoľ. A tvár celú zamazanú od nutelly. Ale keď som sa ho opýtala, či sa má dobre, povedal „Ca va“. Nechala som ho tak. Dnes mal čudnú náladu. Vlastne normálnu, takú detskú. Občas trucoval. Pri obede začal strkať hlavu do taniera a takto chcel jesť. Ale mama mu to zakázala, že nie je pes. A on to nechápal. Strašne reval. A tak ho nechali vyplakať sa samého za dverami.
Starká si dnes veľmi pochvaľovala Studentskú pečať. A rozoberali sme, že vo štvrtok mám upiecť koláč. Pečiem síce veľa, ale musela som jej obrovské nadšenie uzemniť. Viem piecť iba s receptom. Naspamäť ani nie. Aj keď sa v mojom notebooku nachádza priečinok recepty , ale sú tam až dva. Jeden je na koláč. Ananásové pokušenie. Tak sme sa dohodli, že urobím jeden z jej koláčov a druhý môj. Niekto bude oslavovať narodeniny. Preto mám piecť. A dnes som prvýkrát použila slovník pred nimi. Na slovo ananás. A po francúzsky je to ananas. Trapas. Neviem prečo, ale bola som si absolútne istá, že to bude úplne inak. Asi ma poplietlo Pineapple.
Dnes som sa rozprávala po francúzsky vkuse asi polhodiny. Zatiaľ najviac. Pri ping pongu s Marcom. Na veľa vecí sa pýtal a tiež, že či som vydatá. A keď som povedala, že mám len devätnásť, povedal, že to je akurát. A potom sa ma opýtal, či som zaľúbená. A ja že asi nie. Ale to ako sa to opýtal ma riadne pobavilo.
Dnes som tiež žehlila. A jedny nohavice ma tak hnevali. Boli absolútne nevyžehliteľné. A bolí ma koleno.
Prečítala som si o Berlíne a spomenula si na S., ktorá tam pôjde na pár dní v auguste. A povedala si, že tam chcem ísť. že chcem vidieť Smrteľný bozk od umelca Dimitrija Vrubela, ktorý zachytáva Ericha Honeckera a Leonida Brežneva pri vášnivom francúzaku.
A keď som zapla rádio opäť hovorili o Káddafim. No neviem čo.
A včera som plakala. Tak naozaj. Asi desať minút. A prechádzala sa po koľajniciach a fotila západ slnka, ktorý keby som nebehala, nestihnem. A tiež som si fotila koľajnice, les a v pozadí dve svetlá prichádzajúceho vlaku. Na foťáku bol nastavený režim Západ slnka. Keď som sa vrátila, starká povedala, že mali o mňa obavy. A ja som jej klamala. Povedala som, že som volala s mamkou. Ale nevolala som. Zavolala mi až asi hodinu nato. Prvýkrát. A prvé, čo povedala bolo : Ahoj. Rýchlo hovor, čo chceš.“ Neviem prečo to urobila, ale uvedomila som si, už po stý krát, že si veľmi nerozumieme. A tiež mi volala L., že čo robím. Tá je tiež v rodine. Asi 10 minút odo mňa. A vravela, že chodí po dome ako mŕtvola. A ja s ňou súhlasím. Aj keď nemôžem povedať, že sa mám zle.
12.7.2011
