S Alexom som pred chvíľou robila cvičenia. Písali sme písmenka C a D. Laurette si číta z knižky so starým otcom. Pri krbe bez ohňa a veľkom starom zrkadle. Sledujem ich. Laurettinym hlas, ktorý číta nejakú francúzsku rozprávku. Možno v nej deti išli zbierať broskyne do košíkov. A lezú po stromoch. A možno nie. Dedo s bielymi vlasmi, určite tak jemnými ako mal aj mesačný Teofil, ktorý ju občas opraví. Mne dedko nikdy nečítal z knižky. A potom zomrel. Pamätám sa ako ma s bratmi zavreli do spálne a sledovali sme príchod sanitky cez okno. Čakali sme na príchod doktora, ktorý skonštatuje už oba smrť. A ja som odvtedy revala už iba raz tak, že som sa nemohla ani nadýchnuť. Druhého som ani nevidela. Už som to počula veľakrát ako zomrel, ale aj naposledy, keď som bola u babky, porozprávala mi to. A skončila vetou, kto ako žije, tak aj zomrie. Šedivá hlava a blonďavá hlava, ktorá prišla z Paríža na prázdniny na vidiek k starým rodičom.
Starká išla na nákup a povedala mi, nech dozerám na deti, aby nerobili hlúposti.
Stará mama, nehreš deti, keď v zábavke rozbíjajú bábky, stará mama, nehreš ich...*
Pénélope si precvičovala čínštinu a teraz číta Agathu Cristie. Alix a Roman hrajú ping pong. Ja ležím na posteli so zelenou dekou a myslím nato, ako si v septembri kúpim ďalšie číslo časopisu Jalous. Kúpim si ho v staničnom obchode Relay pár minút pred odchodom domov. Vravím si, že chcem aby autobus meškal. Hodinu, dve, tri... Nech si môžem fotiť neznámych ľudí s kuframi, s igelitkami, s ruksakmi. Nech si môžem fotiť poprázdninové sťahovanie ľudu a dobre oblečených ľudí. A inšpirovať sa.
Francúzske bagety nebudem jesť pol roka a potom uvidíme, čo bude.
Večer sme pozerali Arryho Poterra s Ermionou a Agridom.
.
Večer som rozmýšľala nad tým, prečo som taká, že niečo chcem, a keď to dosiahnem, opustím to a začnem sa obzerať za niečím ďalším, novým, neznámym... Stále si potrebujem dokázať, že niečo dokážem, a keď to dosiahnem, chvíľková radosť zo mňa opadne a idem ďalej bez toho. Vravím si, že takto ďaleko nezájdem. Budem z tých, čo celý život hľadajú a nevedia nájsť ? Som naivná, povrchná. Áno, taká niekedy som. A vadí mi to. Chcem všetko mať, všade byť. Precestovať celý svet. Adoptovať si malého černoška aj dvoch.
.
Vo francúzskych novinách som čítala, že Jennifer Lopez sa tretí krát rozviedla , že nejaký britský pár vyhral 185 miliónov eur a pozerala som si obrázok Brageliny s ich deťmi. V telke vraveli, že v Kirgiskane bolo zemetrasenie. Že v Alpách sneží. A možno aj našich Tatrách, no to už neviem. Keď nezabudnem, tak sa to najbližšie spýtam otca do telefónu. A ja som si naliala pomarančový džús do plastového pohára a spomenula som si na tie chvíle, keď zapíjame tvrdé. A potom sa váľame po zemi. Trochu ma naplo. Odkopnem francúzske Figaro ďalej pod posteľ a zídem dole schodmi, dám špenát do mikrovlnky a na krivých panviciach urobím rybu.
.
Dnes zas prší a podľa predpovede ešte aj dlho bude. Vyšla som von, Ascot o mňa obtrel čiernu mokrú srsť a ja som dostala chuť na cigaretu. Len jednu.
*Edouard Peisson: Edgarove cesty
20.07.2011 france
