Je nás veľa, dnes okolo pätnásť. A ja nechcem myslieť nato, ako tento veľký kus mäsa oddeľovali od zvyšného tela kravy a všade bolo veľa krvi. Ujo, ktorý robil na rybom trhu, sa pekne usmieval a zabalil nám do alobabalového papiera niekoľko kusov lososa. Milujem lososa.
Laure sa poobede hrala na milionárku. Obliekla si staré šaty, čo našla, pokrivený klobúk, starú špinavú detskú kabelku a vykrikovala, že je milionárka. Ale aj tak vyzera(la) ako Pippi dlhá pančucha. A ja som sa znej smiala. Bolo to milé.
Na druhý deň sme robili barbecue, jedli chipsy s príchuťou vínneho octu, dospelí zahadzovali ohorky z cigariet do fľaše od ružového provensálskeho vína.
Celý júl prší, a starkí sa rozprávali, či rozrobia oheň v krbe. No nakoniec z toho nebola romantika a prikrývali sme sa s dekami a sledovali francúzske retro piesne, nejaké TOP 100 osemdesiatych rokov. Zo svetovej hudby spomenuli aj Abbu a Europe. A mňa to po hodine prestalo baviť, tak som išla spať.
Žehlila som overaly pre trojtýždňového Teofila a keď stretnem T. , poviem jej, že som sa starala o také malinké bábo. A že som sa už nebála. Že to bolo dobré sledovať jeho malinkú rúčku, zošúverenú tvár, akoby práve vyšiel z maternice, a dotýkať sa úplne jemných tmavých vláskov a sledovať ako občas vyplazí ten malý jazýček, alebo si grcne na moje rameno.
.
Starká si poobede nasadí svoje okuliare, v ktorých vyzerá úplne ako žena Santa Clausa, alebo typická starká na obálkach detských knižiek. Pustí si hudbu. Vážnu. Bethovheen, Mozart, Shubert. A štrikuje svetrík pre svojho malého vnuka. A ja si vravím, že je to asi pravda, to, že babky štrikujú a dedkovia čítajú noviny. Kĺbka vlny, ihlice, padnuté okuliare na nose, unavené dedove oči, čítajúce o tom, čo sa deje vo svete. Starecká idylka.
16.7.2011 france
