Včera som volala s našimi. U mňa je to už dosť stereotyp, tak som len dookola opakovala, že sa už veľmi teším domov. Stereotyp nie je nič pre mňa. Neznášam ho. Spolieham sa nato, že o niekoľko dní by ma mala dôjsť pozrieť T. so šikmými očami. A že V. urobí tiramisu a prídem k nim na oslavu ako to ja nazývam a V. sa z toho smeje. Nie je to žiadna oslava, len ona odchádza o týždeň skôr a tak akože rozlúčkový koláč. No a potom všetkom ešte týždeň a pol. A naši mi vraveli, kde všade bol brat. Vzal aj s kamarátmi auto a šli do Švédska. Boli tam na Jamboree a cestou sa zastavili v Berlíne, pozrieť P., kde teraz cez leto pracuje aj s J., boli v Dánsku, Štokholme. A ja len myslím nato, že kebyže nie som tu, tak som tam. S nimi a s foťákom v ruke a na pôde Škandinávie. A áno, je mi to trochu ľúto.
A tiež mi je ľúto, že mi babka volala a ja som nebola pri mobile. Takže sa s ňou uvidím a budem ju počuť až v septembri. A mohla som počuť vecí, ktoré vraví len babka. Múdrosti mojej babky, ktorá má už toho za sebou dosť. A spomínam ako mi vravela, že ona ked bola mladá chodila k Markovičovcom. Dojiť kravy, a pomôcť im s hocčím iným, s čím bolo treba. A že ako si ju obľúbili, že ju mali ako za vlastnú dcéru. Že sa tam veľa toho naučila. Spôsoby a tak. A že vždy nosila hustý zapletený vrkoč. A že jej teta Markovičová radila nech sa nevydáva za môjho dedka. A ona to aj tak urobila. Lebo láska je nekompromisná. Ked ju (ho) miluješ nie je čo riešiť.
14.8.2011 france
