Počúvam soundtracky z čokoládového filmu , husle, violončelo, žiadny hlas, iba melódia, hrubý tón a vysoký tón... Do toho záhadný zvuk flauty, ďalší ťah sláčika po oceľovej strune violy a či basy... Presúvam sa v priestore, v čase...Počujem ešte hlas trúbky...a začnem premýšľať nad tým , či sú spomienky veľmi dôležité, alebo iba trochu. Nemuseli by byť vôbec (dôležité), čo ak by neexistovali? Nebolo by ľahšie žiť tu a teraz? Bez spomienok, bez minulosti, bolo by stále iba tu a teraz. Mám milión spomienok, milión nádherných, nezabudnuteľných spomienok. Nechcemzabudnuteľných spomienok. Ale niektoré ma brzdia a ja sa ich pevne držím, nechcem ích opustiť, oni ma nechcú opustiť, je nám spolu dobre, a pritom toľkokrát vyroním slzy pre ne.
Neviem zabudnúť...ale chcem konečne urobiť krok. Krok do prítomnosti. Nepozerať sa pred seba. Nepozerať sa, a iba očakávať. Sama urobiť ten krok, po ktorom túžim, ale bojím sa... Nenávidím strach, dúfam, že sa ho raz z toľkej nenávisti zbavím...
a vykročím.
