Počujem dedinský rozhlas.Výskajúce deti na ulici, čo sa naháňajú po mäkkej tráve. A utekajú zo školy . Domov. Rozhlas hral iba chvíľu. Asi to bola nejaká skúška. Tak ako keď sa skúšajú sirény, tak tak bol vyskúšaný aj tento rozhlas. Alebo tak ako my máme počas života nejaké skúšky. Z času načas majú tí „ nadriadení“ pocit, že treba preveriť, či je všetko v poriadku, tak aj tento rozhlas bol vyskúšaný. Počujem hudbu. Z mobilu. To sa už vlečú zo školy tí starší a púšťajú si ju z ajfonu. Akože kúl. Pomedzi to spomínané sirény,. Akurát dnes je celoštátna skúška. Z času na čas preveriť.
Zdá sa, že je všetko ako má byť. Isto ? Sirény hučia . Psy štekajú. Zabudnutý kohút kikiriká. Dojem pohánkové musli a idem na bicykel. Pohánku som ako decko neznášala. Aj teraz ju nemám rada. Ale pohanka je zdravá, ako vraví moja mamina. A tak experimentujem a urobím si pohánkové musli. Ale aj tak si pre tieto chvíle vravím, že pohánka je zdravá. Ináč by som to asi nedojedla. Sirény skončili. This is the end.
A niektoré psy stále štekajú. Kostolné zvony. Dvanásť hodín. Vidím mamu s deckom. A balónmi. Ćudné. Balóny drží mama a dieťa kráča so zvesenou hlavou za ňou. Búrka? ..alias hádka...Poznám to. Ja som bola večne nadurdené decko. Teda vlastne tvrdohlavé. A občas som takto šliapala za rodičmi , miesto toho aby som išla vedľa nich, za ruku. Už vtedy som si myslela, že na všetko si vystačím sama. Ale už ma to prešlo. V živote treba byť dvaja. Aspoň. Aby na konci, keď zomrie najprv babka , mohol dedo povedať, (tak ako ten dnes v obchode, ked vravel druhému dedovi, počas toho ako sa bavili o tom, že nech kúpi svojej žene sveter, ktorý obzerali), že už je odložená. Aha , takže odložená. No hej, jej už nič netreba , o ňu je už postarané. A všetci tam raz pôjdeme. Aký milý dedo, že odložená....
Klauna na šnúrkach, čo som dnes chcela kúpiť mi povedali, že nie je na predaj, že je ich. A aký bol smutný. Bol to asi jeden z tých, čo si povedal : Taký je život. A so slzami v očiach si namaľoval úsmev na tvár. A zapadol prachom. Tak ako vtedy v Anglicku , tak aj dnes v našom obchode...
Taký je život. Vravím si aj ja, a idem si so slzami v očiach namaľovať úsmev na tvár. A potom sa niekde zavesím. Nie, nie tak ako vám to asi napadlo, ale iba tak , niekde nad poličku, a počkám, kým niekto príde a opýta sa, či som na predaj , a niekto iný odpovie , nie, ta je naša...
Foto : internet
