Nad hlavou pekný mesiac a ani jedna hviezda.
Hlava plná myšlienok a v ruke mobil. Píšem, že či teda dôjdu, lebo už som niekoľkokrát počula jej hlas a ona nikde. A zakaždým som mala chvenie v bruchu, lebo tak veľmi chcem, aby prišla, aby prišli. Chcem ju vidieť, počuť. Iba chvíľu, potom môže ísť preč. Iba jej ukázať, že sa starám o opäť zajacov. Že tri z nich kŕmim ešte z fľašky a dvom dávam listy akácie a mrkvu. A potom veľkého bieleho, presne taký istý aký bol v Alici, nechám behať po vonku a dávam pozor, aby neušiel. Psy sú zatiaľ zavreté v inej záhrade, keďže sú poľovnícke a trhajú všetko, čo sa hýbe. Zajace špeciálne. No a ja by som jej ich ukázala a presne viem ako by sa smiala. Ako sa bude šikmooká T. smiať, keď jej ich ukážem. Lebo raz na jeseň sme spali vonku , bez stanu, iba na celte s spacákoch a na karimatkách, a ja som celú noc nespala. Lebo som sa bála medveďov. Bolo to okolo Detvy, pri Kalamárke. Boli sme liezť. A tatík doma vravel, že tam je veľa medveďov, že si máme dávať pozor. A tak som celú noc nespala, lebo jeleň mal ruju. A hučal celú noc. A ja som si myslela, že je medveď, aj keď m napadlo, že je to iba ruja, ale ďalej som nespala, lebo čo ak je to predsa medveď. No a T. odvtedy vraví, že sa bojím zajacov. A nevadí jej, že ja som si myslela, že je to medveď, a že v skutočnosti to bol jeleň. A ja by som jej ukázala, že sa zajacov nebojím. Ukázala by som jej zajaca bieleho, albína, s ružovými očami, ktoré mu niekedy svietia a je zo sorty králikov Aliciných.
Nad hlavou pekný mesiac. A na hladine malého súkromného rybníka jeho odraz.
Odraz, ktorý takto vyzerá ako sob. A mne sa soby páčia. Aj tento sa mi páči. Jeden štíhlejší a ten druhý samec. A brat je vo Švédsku, tak aj naňho si spomeniem pri tejto fotke. A ešte ma dnes aj meniny. Dominik. A soby. A aj ja pôjdem do Švédska. Raz, niekedy. Lebo keď som mala ísť, tak mi rodičia nedovolili. Lebo škola má prednosť.
A polia s budúcou kukuricou. A nad nimi pekný mesiac. Aj do sms som napísala : Pekný mesiac. Lebo oni ho vidia takisto ako ja. Aj keď sú niekoľko veľa míľ odo mňa.
Nad hlavou netopiere. V izbe som si zapla Bonobo, vyzúvam si baleríny, na ktorých sa píše Made ich Cambodia a čítam si blog J.M. a vravím si, že presne, presne tak. Len ja som to takto doteraz nedokázala vyjadriť , vystihnúť. Ale presne tak by som to napísala, kebyže som vedela. :
Lebo nie všetko sa zakladá na našich odhodlaniach a rozhodnutiach. A už vôbec nie na snoch a predstavách, naše túžby sú akési malé, zanedbateľné zrnká maku v poli, rozsypú sa, stratia, rozkotúľajú kade-tade, sú príliš drobné na to, aby zmenili a ovplyvnili ľudstvo okolo nás, aby ovplyvnili čokoľvek. Ani túžby zamlčané, ani túžby prenesené do sveta slov nie sú také silné, nech sú slová akékoľvek, nech sú úprimné a vážne, nech sa vynímajú a trblietajú a zdobia dni a noci, nech sú vášnivé a temperamentné,
aj tak neskôr pochopíme, že nie všetky sú správne,
že sme veľké protiklady,
a že myšlienky nás ničia a potápajú,
všetky ilúzie sa vlejú do veľkého oceána a odplavia sa.
Potrebujem len, aby ste ma neklamali, prosím,
lebo stále ma klamete, túžby moje!*
A teraz viem, že nie som sama. Nie som sama s myšlienkami, ktoré ničia, potápajú. Nie som sama s ilúziami, s predstavami prehnanými. A občas možno nereálna. Príliš veľa si predstavujúca, príliš veľa snívajúca. A že som tu prišla s tým, že chcem na niečo prísť. Usporiadať si myšlienky, priority. Niečo tvoriť. A zatiaľ som prišla len nato, že francúzska kuchyňa sa od našej veľmi neodlišuje. A že aj tu majú čiňáky. A že sa tu vlastne cítim ako na Slovensku. Tak málo sa to tu, v tomto mojom kraji, odlišuje od nášho Slovenska. A ja. S mojím tričkom s veľkým javorovým listom.
A prečo sú moje záujmy také vratké? Zrazu ma niečo baví, a zrazu nie. Zrazu niečo iné. Chvíľka. A spomeniem si na definíciu sangvinika.
*blog Jany Martiškovej
4.8.2011 23:31 france
