Zotieranie prachu z fotky. Čiernobielej, a či farebnej. Nostalgia. Fotkám sa vráti lesk, a nám spomienky. Na tie chvíle, keď bol dedko s nami. Keď nás dedko strážil v byte, troch malých krpcov, kým naši boli v robote. A ocko ešte nosil bradu. Ryšavú bradu. A bol pekný, mladý. Aj mamina. Tá zase nosila hrozný účes. Naozaj sa mi nepáčia vlasy, aké nosili ženy v tých rokoch. Ale pekná bola, to je jasné.
.
A potom Dorota. Dorota, ktorá hrá na violončelo. Pohľad na vázu s ružami lososovej farby. A Dorota, žena s krásnym menom a hudobným talentom, hrá v izbe na violončele. Kým vonku, za múrmi hrozí vojna! Umierajú ženy, deti, starci a stareny, muži, Židia, nevinní ľudia. Ona s blonďavým pramienkom na čele a sláčikom v ruke pôsobí tak nevinne, ako keby sa všetci mali dobre. A tie tóny, čo vydáva violončele. A sústredený pohľad a ladné ťahy sláčikom. A vo všetkej tej hrôze, kúpil muž bonbón za dvadsať dolárov od chlapca v roztrhaných špinavých šatách, tiež bol Žid. Nakrájal ho a podal každému členovi rodiny. A ďalej čakali na svoj transport smrti, či možno vykúpenia. Nie. Smrti ! Iba Pianista to prežil.
19.08.2011 23:38 france
