Sama doma. Ostatní v robote a v škole a ja si užívam čas, keď sa "akože učím". Najbližšiu skúšku mám až tridsiateho a takú, na ktorú sa budem učiť až siedmeho. Škrt cez rozpočet mi urobila naivná externistka, ktorá údajne učí na strednej škole -- úroveň naších vysokých škôl -- názor si zrobte sami -- mi poslala mail ...blablabla a posledná veta : Z tohto dôvodu Vás ku skúške v tomto semestri nepripúšťam. Prvotný šok vystriedal smiech a všetko bolo zrazu v poriadku. Aj keď mohla by si torozmysliet a byť taká super a dovoliť mi ísť aspoň na posledný termín.
Takže sa učím. Aby ste nezabudli. A do toho ešte taká malá príhoda, ktorá ma posunula pár rokov dozadu. Keďže v tom istom potoku som sa kedysi s bratmi a susedmi ohadzovala chaluhami a smiali sme sa z toho hnusného zvuku, keď to čapne na telo, a z toho aký sme boli špinaví.
Učím sa. Takže robím všetko iné len nie a nie sa donútiť u-č-i-ť. Stav, keď idem s veľkou radosťou aj na záhradku. Okopávať. Odburiňovať. Polievať. S krompáčom sa hrabať v zemi. Veľmi záživné roboty, ktoré mňa nebudú baviť ani keď budem senilná babka s protézou. A tu mi napadá: Nehovor hop, kým nepreskočíš. Až mi mráz po chrbte prebehol...
Aha. K tej príhode! Spomenutie záhrady malo premostiť tému... Idem s dvoma veľkými vedrami po vodu. Do potoka. Vo vaniach je napršanej málo vody a tak sa trepem cez celú záhradu k potoku, bránku mi nejde otvoriť a tak sa ďalej trepem cez kopu hnoja, v našej záhradke je to iný hnoj, aký ste si predstavili .. zoskočím z neho a už schádzam dolu k potoku. Tam dvaja malí chlapci. Keď videli aké mám veľké vedro, no nevedeli, čo si od radosti počať. Chytali ryby, s malým vedierkom na šnúrke, a nie a nie niečo chytiť. Zvaľovali to na malé vedierko a začali sa prekrikovať : Teta, teta, požičajte nám to véééľke vedro. My chytáme ryby, do toho vášho ich toooľko nachytáme. Najprv sa otáčam o čo tu kráča, a potom si priznám, že tou tetou som pre nich JA!...19-ročné nezodpovedné dievča snažiace sa učiť, s plnou hlavou snov občasnej naivity a hlúposti. Ale samozrejme, nechať si ujsť rybačku, to si nenechám. Za chvíľu už prelievame malú rybku z veľkého vedra do ich malého vedierka. Och, koľká radosť. Takto to trvalo asi pätnásť minút, prvý krát v živote som mala žubrienku na ruke (jedel si zobral tiež žubrienku do ruky a riadne ju stláčal, moje: veď ju toľko nepuč prišlo asi neskoro, zachvíľu z nej vyseli črevá, a on ibaže, oh! aká je zrazu dlhá...), a tí dvaja krpci to nechápali. Ešte mi povedali svoje rozprávky o pijaviciach a ja im vravím ako to s nimi skutočne je. Budú o niečo múdrejší. YES! A potom to prišlo, AHA tam je morský had!Ďalšia lekcia o tom, že morský had to nie je. A za mojou pripomienkou, ďalší nadšený výkrik: Aha, ten morský had, tu bol, teraz som ho videl, wuá aký je rýchly. Tak fajn. Poobedie s chlapcami s nekonečnou fantáziou. Podarilo sa nám chytiť ešte jednú malú rybku. Ale im to nestačilo a tak sme pokračovali. Ja sa len teším, že ako som sa uliala z učenia, tak sa ulievam aj z práce na záhradke...Ale prestalo sa nám dariť, keď v tom sme si všimli väčšie rybky---asi 10 centimetrové a tie sme sledovali ďalších 15 minút, no chytiť sa nám nepodarilo ani jednu. Mať toľko vytrvalosti ako títo dvaja. Volali sa Martin a Maxim. A bolo od nich milé, keď sa ma opýtali ako sa volám a tety už nebolo....Nesmiať som sa ale nemohla, keď jeden s úplne vážnou tvárou začal kričať : Aha, žralok!!...Fakt, tu bol, teraz som ho videl! Rýchlo mi dajte to veľké vedro . Musím ho chytiť! Obávala som sa, že od vytrženia prestane dýchať a rýchlo som si v hlave predstavovala stabilizovanú polohu. Ano, presne to by mu zachránilo život!..:D
S väčším úsmevom na tvári sa s nimi lúčim, a idem sa hrabať v zemi, po ktorej chodia dinosaury, jašterice, kobry a tarantuly...Keď zrazu zo slivky na mňa zoskočí ....
