Komunikácia cez média konflikt ešte viac stupňuje. V médiách je „lesník“ zobrazovaný ako „barbar“ ktorý chce vyrúbať všetky pralesy a zlikvidovať všetky rezervácie. Ochranári sú zobrazovaní ako hlavná príčina premožení lykožrúta na Slovensku. Konflikt sa pomaly dostáva do štádia hybridnej vojny o lesy. Problém bez-zásahovosti však nie je čiernobiely. Má veľa odtieňov.
Nevyhnutnou podmienkou rovnováhy je otvorený dialóg na vedeckej báze. Dnes však dochádza práve opačnému procesu. Spoločnosť sa polarizuje. Na jednej strane existuje niečo ako enviromentalizmus - ochranárska ideológia alebo viera. Na druhej strane môžeme vidieť zárodky niečoho ako anti-enviromentalizmu. V minulosti bola lesnícka komunita viac menej ideologicky neutrálna. Veľa lesníkov sa cítilo zároveň aj lesníkmi aj ochranármi. To je aj môj prípad. Príkladom z tejto, už asi stratenej doby, bol diferencovaný aktívny management, ktorý bol použitý v Tatranskej Javorine v 90-tich rokoch minulého storočia. Dnes environmentalisti hovoria o bez-zásahovosti, ktorá rieši všetky problémy, a novo-vznikajúci protipól chce ťažiť všade, a bez-obmedzení (pokiaľ je tam lykožrút). Z toho čo tu, na Slovensku, začína vznikať, som osobne dosť nešťastný. Časť ťažbovo orientovanej lesníckej verejnosti sa radikalizuje. Nemožno nevidieť že dochádza k vzniku niečoho ako novej ideológie. Namiesto vedeckej a odbornej argumentácie sa začínajú v čoraz väčšej miere používať politické nástroje, demonštrácie a PR (PR = viac menej propaganda). Dôležitý fakt je to, že anti-environemtalna radikalizácia časti (ťažbovo orientovaných) lesníkov na Slovensku, je extrémny jav. V Európe, lesníci z princípu chránia pralesy. Súčasná pomerne radikálna kampaň proti pralesom a ochrane prírody je Slovenské špecifikum.
Pri strete týchto 2 protichodných ideológií vzniká otázka, čo je vyšší záujem ? Dáme prednosť životu na našej planéte, zdravým lesom a vode, alebo uprednostníme peniaze z ťažby dreva, prípadne dotácii. Na druhej strane, ak chceme dať prednosť životu, je fér, aby niektorí ľudia prišli o prácu, alebo sa museli rekvalifikovať ? Kde je hranica ? Vo fungujúcom slnečnom štáte, by boli ľudia, ktorí sú zasiahnutí negatívnymi dopadmi bez-zásahovosti odškodnení. Na Slovensku je minimálne v týchto veciach chaos. Ľudia, ktorí hľadajú systémové riešenia sú na okraji. V hybridnej vojne o lesy zatiaľ vyhráva silnejší, a víťaz berie všetko (väčšinou v kamiónoch :( ).
Úcta k pralesom a jej nedostatok.
Dôležité je si uvedomiť, že v minulosti to boli práve lesníci, ktorí vyhlasovali mnohé prírodné rezervácie a chránili pralesy. Práve pozorovaním procesov ktoré prebiehajú prirodzene v pralesoch je možno hlbšie pochopiť ako fungujú lesy a na základe toho zdokonaliť metódy pestovania lesa. Dôležitá je aj prirodzená úcta časti lesníkov k pralesom.
Máme tu prírodné dedičstvo – posledné zbytky pralesov na Slovensku. Ich likvidáciu ťažbou dreva (aj pod zámienkou boja s lykožrútom) je možné chápať ako barbarstvo porovnateľné s ničením pamiatok hnutím ISIS v Sýrii.
Vo vyspelom svete sú zbytky pralesov chránené, a neťaží sa v nich drevo ani z dôvodu výskytu lykožrúta. Z vedeckého pohľadu neexistujú dôvody na ťažbu dreva v pralesoch, v takých krajinách ako je Slovensko. Po ťažbe dreva už prales nie je prales. Ťažbu dreva v rezerváciách a v pralesoch presadzujú rôzne záujmové skupiny s ekonomickými alebo politickými cieľmi. Na zdôvodňovanie ťažby (v rezerváciách) používajú väčšinou, hlavne pseudovedecké argumenty. Nijaký medzinárodne uznávaný vedec, ktorý publikuje v kvalitných medzinárodných časopisoch, nepresadzuje ťažbu dreva v pralesoch a prírodných rezerváciách. Ťažbu presadzujú obyčajne výskumníci, ktorí majú ťažkosti s publikovaním v kvalitných vedeckych časopisoch a pracujú väčšinou rezortnom výskume. Napriek tomu že nedosahujú špičkovú kvalitu výskumu, môžu dosiahnuť vysoké pozície, lebo niekomu politicky vyhovujú. Ich argumentácia je väčšinou pseudovedecká. Nemajú dostatočné znalosti o fungovaní smrekových lesných ekosystémov a ochrane prírody, a mnohí dokonca ani o tom, ako funguje lesnícka prevádzka. Na národnej úrovni, v krajinách s väčšou mierou korupcie a ne-transparentnosti sa im vďaka politickej podpore môže dariť. Po tom, ako sa spor dostane na európsku úroveň, ich pseudovedecké argumenty sú odmietané (viď kauza Tichá a Kôprová dolina).
To znamená, že aj keby bola na Slovensku presadená ťažba dreva v rezerváciách, spor sa dostane a úroveň EU. Pravdepodobne by to dopadlo podobne ako v Tichej a Kôprovej doline.
Pralesy a bez-zásahovosť
Okrem pralesov tu máme aj vieru v bez-zásahovosť. To však nie sú tie isté veci, aj keď sa v mnohom prekrývajú. Pralesy sa dajú chrániť len tak, že tam vylúčime všetky deštruktívne lesnícke zásahy, teda hlavne ťažbu dreva (sú aj nedeštruktívne lesnícke zásahy). V smrečinách je cenou za ochranu pralesa aj to, že z neho vyletuje lykožrút. Ak by tu bol kvalitný lesník a systém (spoločnosť) by mu nerobili problémy, dokázal by toho lykožrúta zvládnuť za cenu približne 500 širokého pása holín okolo rezervácie. Z toho dôvodu nemožno považovať za fair-play, keď sú lesníci, ktorí robia kvalitne svoju prácu (aj za cenu týchto holín) v médiach napádaní. V tomto prípade (nárazníková zóna), bez-zasahovosť nie je riešenie. Lykožrúta musíme niekde zastaviť. Vždy tam bude vyrúbaná holina.
Z dôvodu klimatických a spoločenských zmien, sú smrekové lesy mimo rezervácií v zlom zdravotnom stave. Súčasný právny a ekonomicky systém nie je nastavený tak, aby umožnil lesníkom efektívne bojovať proti lykožrútom, tam kde je to nevyhnutné, v hospodárskych lesoch. To znamená, že lykožrút z rezervácii zvyšuje riziko na vznik holín po kalamitnej ťažbe v širšom okolí. Lesníci majú často problém so zvládaním lykožrúta aj ďaleko od rezervácií, a aj tam kde nemajú obmedzenia z ochrany prírody. Bez-zasahovosť je ďalší problém navyše, ktorí musia lesníci riešiť. Bez-zásahové územia v smrečinách teda zvyšujú riziko na vznik holín po kalamitnej ťažbe v ich širšom okolí (ďalej ako 500 m). Z tohoto dôvodu je dôležité určiť únosnú mieru tohto rizika. Pri ochrane pralesov máme za toto riziko protihodnotu – prírodné dedičstvo. Stojí však bez-zásahovosť, v teraz intenzívne obhospodarovaných lesoch, za toto riziko ? Nie je lepšia cesta prírode blízkeho obhospodarovanie lesa ?
Možno by bolo treba uvažovať o únosnej bez-zásahovosti a jej hraniciach. Súčasná radikalizácia časti lesníckej verejnosti (na Slovensku) môže súvisieť s pocitom ohrozenia. Vníma časť lesníkov bez-zásahovosť, ako ich existenčné ohrozenie ?
Bez-zásahovosť a ľudia.
Pri konflikte o bez-zásahovosť ide už o viac menej klasicky konflikt medzi ľudmi z mesta a ľudmi z dedín (vidieku). Miestni obyvatelia sa boja o svoju prácu, preto sú obyčajne proti bez-zasahovosti. Ochranári hovoria o cestovnom ruchu. V realite si však obyvatelia dedín oveľa radšej zarábajú prácou s drevom, ako prácou ako čašník alebo servírka. Pri veľkých kalamitách sa čoraz viac používajú harvestory. Šanca na zamestnávanie miestnych je výrazne nižšia. Naraz sa vyťažia pomerne veľké zásoby dreva. Potom tu vzniknú veľké plochy mladých lesov z ktorých možno nebude výnos skôr ako za 50 rokov. To znamená, že je nutné dôsledne zvážiť kde a aké veľké budú bez-zásahové územia a aké to bude mať dopady. Bez-zásahovosť teda môže spôspobiť stratu pracovných príležitostí pre určité skupiny obyvateľstva. Teda aj pocit existenčného ohrozenia.
Z môjho pohľadu tu možno vyčítať environmentalistom malú citlivosť voči požiadavkám a potrebám obyvateľov vidieckych oblastí.
Čo znamená bez-zásahovosť pre lesníkov ? Pre ekologicky osvietených lesníkov znamená bez-zásahovosť v pralesoch a v prírodných rezerváciách samozrejmú vec. Vedia si predstaviť svoje pracovné uplatnenie aj v ochrane prírody. Pre ťažbovo orientovanú časť lesníckej verejnosti znamená bez-zásahovosť problém. Veľmi často im chýba úcta k pralesom. Bez-zásahovosť pre nich znamená stratu pracovnej príležitosti. Majú problémy pracovať v ochrane prírody. Z môjho pohľadu to vyzerá, že ťažbovo orientovaní lesníci chápu existenciu pralesov ako popretie zmyslu ich práce. V očiach niektorých ľudí ktorí presadzujú ťažbu dreva v rezerváciách vidím až nenávisť k bez-zásahovosti. Je to jednoducho len neúcta, alebo následok pocitu ohrozenia. Kde sa to berie ? Nie som psychológ, neviem či to treba hľadať u Freuda, Adlera alebo u Frankla. Neviem, čo je príčinou tohto javu. Cítia sa ohrozený bez-zasahovostou ? Zaujímavé je, že významná časť extrémnych bojovníkov za ťažbu dreva v rezerváciách nemá lesnícke vzdelanie. V realite vidím stupňujúcu sa a čoraz agresívnejšiu kampaň proti ochrane prírody. Dochádza k radikalizácii tejto časti lesníckej verejnosti a začiatku politického presadzovania ich „anti-enviromentalistickej“ ideológie. Na druhej strane, korene tejto radikalizácie sú aj v negativnych dopadoch bez-zásahovosti a snahách enviromentalistov presadiť bez-zásahovosť na čoraz vačšom území.
Osobne sa pokladám za ekologicky osvieteného lesníka. Silno negatívne vnímanie bez-zásahovosti pokladám za fakt, s ktorým treba počítať. Z toho dôvodu je potrebné nájsť hranicu, keď je bez-zásahovosť ešte únosná. Takisto je potrebné prijať fakt že lesnícka komunita obsahuje dve podskupiny: i) ekologicky orientovaných ii) ťažbovo orientovaných lesníkov. Tieto skupiny sa od seba vzďaľujú. No a nemožno nevidieť, že časť ťažbovo orientovaných lesníkov sa radikalizuje v boji proti ochrane prírody. Naša spoločnosť by mala stáť na vedeckých základoch. Ak začína prevládať jedna alebo druhá ideológia , zasiahnutá oblasť sa zrúti (ak sa pozrieme na stav našich lesov, …... ).
Funkčná ochrana lesa versus slovenská realita.
V poslednom období narastajú pokusy o presadenie ťažby dreva v prírodných rezerváciách. Hlavným dôvodom má byť ohrozenie lesov v okolí lykožrútom ktorý sa množí v bez-zásahových územiach. Na prvý pohľad logické, zdôvodňovanie ťažby dreva v rezerváciách, ne-zohľadňuje realitu v Slovenských lesoch. Medzi funkčným systémom ochrany lesa a Slovenskou realitou je priepastný rozdiel.
a) Funkčný systém ochrany lesa
Funkčný systém ochrany lesa v smrečinách znamená, že lesnícka prevádzka všade zvláda včasnú identifikáciu stromov napadnutých lykožrútom smrekovým (tie stromy sú ešte zelené) a ich asanáciu (odvoz, mechanickú alebo chemickú asanáciu) pred tým, ako sa z nich vyrojí nová generácia lykožrútov.
V prípade, keby lesnícka prevádzka na 100 % zvládala ochranu lesa v hospodárskych lesoch, holiny po sanitárnej ťažbe lykožrútom napadnutých stromov by tvorili približne 500 m široký pás v okolí prírodných rezervácií a iných bez-zásahových území. Na Slovensku to tak nie je.
b) Ochrana lesa na Slovensku.
Ochrana lesa pred lykožrútom smrekovým zlyháva a často nie je funkčná. Hlavným dôvodom zlyhania sú klimatické zmeny. Nie je to vina lesníckej prevádzky. Ide o systémové zlyhanie. Je otázne, či by bolo aj pri plne funkčnej ochrane lesa možné zachrániť smrečiny v nižších polohách.
Okrem klimatických zmien je lesnícka prevádzka v svojej práci, aj mimo chránených území, blokovaná zdlhavostou verejných obstarávaní, nedostatkom pracovnej sily a znížením cien dreva po kalamitách v okolitých štátoch. Jednoducho, boj s lykožrútom sa nezvláda ani v hospodárskych lesoch aj bez obmedzení ochrany prírody. Lesnícky vzdelávací systém nepripravuje lesníkov na zvládanie kalamít. Mnohí lesníci nevedia nájsť v lese aktívny chrobačiar (zelený strom, v ktorom je lykožrút a zásah má zmysel). Ťažia sucháre, z ktorých už lykožrút vyletel a tým pomáhajú ďalšiemu odumieraniu lesov. To znamená, že požiadavka na likvidáciu prírodných rezervácií ťažbou dreva (pod zámienkou boja proti lykožrutovi) je nezmyselná. Ak keby boli vyrúbané všetky rezervácie a pralesy, odumieranie smrečín to nezastaví. Ostali by všade len holiny po ťažbe dreva. A naopak.Smrečiny v rezerváciách sú obyčajne v lepšom zdravotnom stave, ako porasty v okolí. Ak ich necháme bez zásahu, aspoň v nich ostanú stromy, ktoré prežili premnoženie lykožrúta a ich potomkovia budú mať šancu vytvoriť les odolnejší lykožrútovi.
Rezervácie ako obetný baránok alebo náhradný ciel na vybitie agresie ?
Súčasný systém v podmienkach klimatických zmien, spôsobuje kolaps v boji s lykožrútom ( aj hospodárskych lesoch ďaleko od rezervácii). Ťažbovo orientovaní lesníci odmietajú vedecke argumenty. Vychádzajú zo svojej ideológie a príčinu odumierania lesov vidia v ochrane prírody a v prírodných rezerváciách. Z môjho pohľadu ide o klasicky príklad obetného baránka alebo prenesenej agresie. Lesníci sú frustrovaní z masívneho odumierania smrečín a reakcie verejnosti na ich činnosť v lese. Žiaľ, významná časť lesníkov je v zajatí anti-environmentálnej ideológie. Problém že, v tom, že aj rezortný výskum postupuje podľa viery (v organizáciách rezortu pôdohospodárstva dominujú ťažbovo orientovaní lesníci), a nedokáže akceptovať vedecké fakty. Frustrácia spôsobuje potrebu agresie. Na riešenie problému odumierania smrečín sú potrebné systémové zmeny v rezorte pôdohospodárstva. S lykožrútom treba bojovať na vedeckej báze. To je ťažká a náročná cesta. Oveľa ľahšie je vybiť agresiu na niekom slabšom. V tomto prípade sú to prírodné rezervácie a pralesy.
Typy bez-zásahovosti
Môžeme rozlíšiť viac typov bez-zasahovosti. Pri niektorých typoch, nemám nijaké pochybnosti, že bez-zásahovosť je správna. Sú však typy bez-zásahovosti, kde by som uprednostnil prírode blízke obhospodarovanie lesa.
1) Lesnícke ikonické pralesovité rezervácie:
Ide o tradičné pralesovité rezervácie. Sú zviazané s dlhodobým výskumom profesora Korpeľa (profesor na lesníckej fakulte vo Zvolene). Typickým príkladom je NPR Zadná Poľana.
- Tieto rezervácie sú lesníkmi vo všeobecnosti rešpektované. Pri pokuse o ich likvidáciu sa na ich obranu obyčajne stavajú aj lesnícke vedecké a vedecké inštitúcie (vo vedeckých inštitúciach je určitá rovnováha medzi ekologicky osvietenými a ťažbovo orientovanými lesníkmi) mimo rezortu pôdohospodárstva ( v rezorte pôdohospodárstva silno dominujú tažbovo orientovaní lesníci). Na druhej strane, je tu pozícia lesníckej prevádzky. Lesnícka prevádzka je zo zákona povinná žiadať o výnimku na ťažbu dreva v prírodných rezerváciách v prípade, keď je v rezervácii lykožrút. K výnimkám sa vyjadruje ochrana prírody. Výnimky sú s pravidla zamietnuté. Z tohto pohľadu nie fair-play mediálne napádať lesnícku prevádzku za to, že postupuje v zmysle zákona.
- v tomto prípade je z môjho pohľadu pravda jednoznačne na strane ochranárov.
- tu mediálna kampaň za ťažbu dreva v rezerváciách diskredituje lesníkov. Ochranári jednoznačne vyhrávajú.
2) Rezervácie:
Niektoré rezervácie nevyhlásili lesníci alebo sa plne nestotožnili s tým, že les tam má charakter pralesa. V týchto rezerváciách nebol dlhodobý lesnícky výskum pralesov. V súčastnosti sú v bez-zásahovom režime. Príklad je PR Fabová hoľa. V určitých prípadoch sú v týchto rezerváciách aj umelo-založené smrekové lesy ktoré nemajú charakter pralesa. Táto kategória je veľmi rôznorodá (heterogénna). Zástancovia tohto typu rezervácií sú hlavne prírodovedci.
V tomto bode je dôležité uviesť, že hlavnou taktikou nepriateľov ochrany prírody je spochybňovanie existencie pralesa alebo pralesovitosti rezervácie. Lesníci, ktorí sú v opozícii k ochrane prírody často akceptujú bez-zásahovosť v pralesoch. Na druhej strane, sa snažia o minimalizáciu plochy pralesov ktoré treba chrániť. Snažia sa dokázať že v lese, ktorý má v súčastnosti charakter pralesa, sa v minulosti lesnícky zasahovalo. To je dôvod prečo nejde o skutočný prales. Zároveň je to dôvod na vyrúbanie lesa pod zámienkou boja s lykožrútom.
Na druhej strane je tu ochranárska idea „zdivočenia“ lesa, alebo obnovenia pralesov. Z tohto pohľadu sa hospodársky les, alebo umelá smreková monokultúra stane novým pralesom alebo lesom pralesovitého charakteru po tom, ako sa tam naakumuluje dostatok mŕtveho dreva po poškodení porastov vetrom, alebo lykožrútom. Typickým príkladom takéhoto postupu NP Bayerischer Wald v Nemecku. Tento prístup je pochopiteľný v krajinách ako Nemecko. Na Slovensku by sa mal použiť len výnimočne na scelenie bez-zásahových území, v ktorých prevládajú lesy pralesovitého charakteru alebo ide o zvlášť unikátne územia (Napríklad Tichá a Kôprová dolina).
- aj v tomto prípade je z môjho pohľadu pravda vo väčšine prípadov jednoznačne na strane ochranárov. Existujú aj územia, ktoré považujem za sporné.
- tu mediálna kampaň za ťažbu dreva v rezerváciách diskredituje lesníkov. Ochranári vyhrávajú.
3) Lesy pralesovitého charakteru v navrhovaných jadrových zónach národných parkov.
Pralesy, alebo lesy pralesovitého charakteru v navrhovaných jadrových zónach národných parkov, ktoré nie sú v súčastnosti v 5. stupni ochrany prírody, by mali byť tiež chránené pred ťažbou dreva (vrátane „pod zámienkou boja s lykožrútom“). Takýchto lesov už neostalo veľa. Veľké plochy takýchto lesov boli zničené po kalamite v roku 2004. Na štátnej pôde by takého lesy mali byť chránené automaticky). Na pôde neštátnych vlastníkov by sa malo nájsť riešenie ktoré by ich nepoškodzovalo. Vyskytujú sa aj pozitívne príklady, keď lesnícka prevádzka chráni zbytky pralesov.
- v tomto prípade je z môjho pohľadu pravda na strane ochranárov.
- mediálna kampaň za ťažbu dreva v pralesoch diskredituje lesníkov. Ochranári tu vyhrávajú.
4) V minulosti intenzívne obhospodarované lesy v navrhovaných jadrových zónach národných parkov.
V navrhovanych jadrových zónach národných parkov sa vyskytujú aj lesy ktoré boli v minulosti intenzívne obhospodarované a nie sú chránené 5 stupňom ochrany prírody. Týka sa to hlavne Západných Tatier. Vzhľadom k rizikám ktoré súvisia s bez-zásahovostou a aktualnými dopadmi klimatických zmien by bolo vhodné ich bez-zásahovosť prehodnotiť.
- v tomto prípade je z môjho pohľadu pravda na strane lesníkov. Tu sú ochranári nezmyselne necitlivý voči ľudom z vidieka.
- mediálna kampaň za bez-zásahovosť tu diskredituje ochranárov. Lesníci tu vyhrávajú.
V situácii, keď dochádza k radikalizácii časti lesníckej verejnosti a polarizácii spoločnosti nepokladám za vhodné, aby bol takýto typ lesov v bez-zásahovom režime.
5) V intenzívne obhospodarované lesy s rôznymi inými obmedzeniami z dôvodu ochrany prírody.
Ďalšia kategória je veľmi rôznorodá. Väčšinou ide o intenzívne obhospodarované lesy v ktorých je obmedzená ťažba dreva z rôznych dôvodov. V princípe lesnícka prevádzka nemôže efektívne zasahovať proti lykožrútovi.
- v tomto prípade je z môjho pohľadu pravda na strane lesníkov. Tu sú ochranári nezmyselne necitlivý voči ľudom z vidieka.
- mediálna kampaň za bez-zásahovosť tu diskredituje ochranárov. Lesníci tu vyhrávajú.
Zvlášť, situácii, keď dochádza k radikalizácii časti lesníckej verejnosti a polarizácii spoločnosti nepokladám za vhodné, aby boli v takomto type lesa obmedzenia voči ťažbe aktívnych chrobačiarov. Ale priznajme si, „ťažili by sa len aktívne chrobačiare“ ?
Chrániť posledné zbytky pralesov na Slovensku je správne. To je znak vyspelosti našej spoločnosti. Idea bez-zásahovosti a evolučných lesov je v princípe dobrá. Problém je však s jej určitými negatívnymi dopadmi na okolie a na ľudí, ktorí v okolí takýchto bez-zásahových území žijú. Rozširovanie bez-zásahovosti do dnes intenzívne obhospodarovaných lesov je sporné. Z pohľadu slušných a vzdelaných lesníkov je lepšia alternatíva prírode blízke obhospodarovanie lesa. Prírode blízke lesníctvo vie zaistiť zdravé a odolné lesy.
Ťažbovo orientovaní lesníci na Slovensku = radikálni anti-enviromntalisti ?
Súčasná agresívna kampaň proti ochrane prírody a pokusy o likvidáciu pralesov ťažbou dreva diskreditujú lesníkov v očiach verejnosti. Spoločnosť sa čoraz viac polarizuje. Lesníci potrebujú podporu verejnosti pri zvládaní dopadov klimatických zmien. Podpora sa dá získať len pravdivými informáciami o stave lesa a spoluprácou s verejnosťou. S podporou verejnosti je nádej na presadenie prírode blízkeho obhospodarovania lesa. Konfrontačná rétorika, demagógia, pseudovedecké argumenty a arogancia spôsobujú, že čoraz väčšia časť verejnosti nevidí lesníkov ako správnych správcov lesa a riešenie vidí v bez-zásahovosti.
Ťažko veriť, že radikálnym ťažbovo orientovaním lesníkom ide o les. Ich kampaň je zameraná jednostranne na zrušenie všetkých obmedzení ťažby dreva. Jednoznačne presadzujú ťažbu dreva v chránených územiach, národných parkoch, rezerváciách a pralesoch. Viditeľne nejde o riešenie zdravotného stavu lesa a ani lykožrúta. Keby ich ciel bol naozaj boj s lykožrútom, tak by sa zaujímali o to, ako s ním efektívne bojovať aj mimo prírodných rezervácii. Ja to u nich jednoducho nevidím. Keby im išlo naozaj o lesy, zapojili by sa aj do kampani „Biomasaker“, kde šlo o zrušenie štátnych dotácií na spaľovanie kvalitných stromov spolu s odpadom z drevárskeho priemyslu. Dotácií ktoré minimálne spôsobili devastáciu brehových porastov na celkom Slovensku. Dotovaním nadmerného odoberania biomasy z lesa došlo priamemu poškodeniu zdravotného stavu budúcich lesných porastov. Žiaľ, nijaký súvisiaci transparent som na ich akciách videl.
Zastávam názor, radikálny anti-enviromentalizmus vážne poškodzuje obraz lesníckej profesie v očiach verejnosti a aj schopnosti lesníkov zvládať dopady klimatických zmien.
Ekologicky orientovaní lesníci = ochranári v praxi ?
Cesta pre lesníkov je návrat od pseudovedy k vede, a spolupráca s verejnosťou, nie kampaň proti verejnosti. V realite, lesníci potrebujú silnú podporu verejnosti. Dopady klimatických zmien budú pravdepodobne spôsobovať ďalšie a čoraz väčšie problémy. Súčasná radikalizácia je nešťastná.
Vízia pro-aktívneho, ekologicky, vedecky a profesionálne založeného lesníctva, s priateľským vzťahom k verejnosti, môže byť alternatíva k súčasnému stavu a radikalizmu časti ťažbovo orientovaných lesníkov na Slovensku. Ekologicky vzdelaní lesníci, ktorí majú v úcte pralesy, a ktorí chcú naozaj presadiť prírode blízke obhospodarovanie lesa, sa musia viac zviditeľniť a dištancovať sa od postupne až radikálneho anti-environmentalizmu. Pre návrat dôvery ľudí v lesnícku profesiu bude potrebné urobiť rozsiahle reformy v štáte, v rezorte pôdohospodárstva aj v lesníckom vzdelávacom systéme.
