Strašne som im závidel, že som nemohol sedieť s nimi. Rozprávali sa o "správnej" hudbe. Mali "správne" názory a my sme boli pre nich trapní. Počúvali na kazetovom magnetofóne Obladi oblada , Massachusetts a podobné pesničky. Niektorí z nich chodili do premietacej kabíny v kine. Mali tam kamaráta premietača. Tam sme my nesmeli.
obr.1 Schematický obrázok lazovského kina ako si ho pamätám. Ďakujem Janovi Ciesarovi za upresnenie niektorých detailov, ktoré som využil pri neskorších vizualizáciách.
obr.2 V miestnosti, kde sa predávali lístky - pri zelenej drevenej "kukani" - sme strávili niekedy aj hodinu pred predstavením. O význame lazovského kina na môj ďalší život by sa dala napísať celá kapitola.
obr.3 Vizualizácia hľadiska. Toto je stav asi z roku 1972 - 73. Pec bola postavená na vysokom podstavci. Možno, aby mala účinnejšie sálanie tepla. Za ňou, v hlbokej jame, boli únikové dvere. Málokedy sa používali. My sme tadiaľ vyšli z kina na Václavíkov dvor iba raz, keď premietali Jánošíka. Vtedy bolo v hľadisku viac ako dvesto ľudí. Stáli popri stenách, sedeli na prinesených stoličkách. Nie som si istý počtom stoličiek v radách. Myslím si, že ich bolo viac na strane pri peci. Možno sedem?
Na kine sa nič nemenilo až kým ho nezbúrali.
obr.4 Tu niekde stál václavíkov dom, v ktorom bolo aj staré kino. Obrázok som urobil pred rokmi pre jedného američana, ktorého svokrovci v ňom nejaký čas žili v byte pod strechou. Celý dom zbúrali, keď rušili starú, úzku, kľukatú cestu cez centrum dediny a urobili tam takúto diaľnicu. Nová cesta je niekde aj viac ako meter nad úrovňou tej pôvodnej. Celá tá úprava mi pripomína chirurgický rez človeka, ktorého nezaujímal genius loci. Dôležité bolo iba vyrovnanie cesty. Že museli zbúrať niekoľko domov, že zasiahli do životov ich obyvateľov, to nikoho netrápilo. Úplne sa rozbil prirodzený, dlhými rokmi sa vyvíjajúci tvar a vznikol takýto nepodarok.
Hľadal som si vtedy nejaké vzory. Nebolo to cielené. Skôr podvedome som potreboval nájsť niekoho, koho by som si vážil. Koho by som mohol napodobňovať. Asi je to začiatkom puberty normálne.
Oficiálne vzory, ktoré nám predkladali v škole, až tak nevyhovovali. Zoja Kosmodemjanská, Timur a jeho družina a podobné exotické tvory boli príliš vzdialené obyčajným smrtelníkom. Partia o pár rokov starších spolužiakov sa nám zdala oveľa znesitelnejšia.
Bol som naivný. Dlho som sa s tým trápil, že som sa chcel na niekoho podobať. Aj niekoľko rokov po skončení základnej školy som stále nevedel, čo hľadám. Zoznámil som sa s množstvom zaujímavých ľudí. Myslel som si, že by možno stáli zato, aby som ich nasledoval.
No nakoniec som pochopil, že to vôbec nie je dôležité. Dôležitejšie bolo objavovanie samého seba. Svojho vnútra. A tiež spoznávanie, čo v podobných situáciách robili múdrejší ľudia. Ako reagovali, čo cítili, nad čím premýšľali. Začal som si oveľa viac všímať nie to, čo ľudia hovoria, ale čo robia. Prípadne, ako sa ich činy rozchádzajú s ich slovami. Bol som rád, keď som našiel niekoho, komu sa dalo veriť. Že to, čo povedal, aj naozaj urobil.
To detstvo na Lazoch bolo ako pobyt v inkubátore. Až keď som ho opustil, zistil som, aké nástrahy na mňa číhajú. Možno preto sa mi zdajú tie roky také pekné. Nevedeli sme nič o svete. Ale netušili sme ani nič o našich možnostiach.
Pred rokmi, vždy, keď som dostal výplatu, išiel som do žilinského Artfóra a nakúpil som si nejaké knihy. Niektoré som prečítal hneď, niektoré neskôr. Teraz už knihy takmer vôbec nekupujem. Vraciam sa k tým, ktoré som už čítal. Aj tak je v nich dosť vecí, ktoré som si pri prvom čítaní nevšimol. Veľa z toho som vtedy ani nepochopil.
Znova si čítam rozhovory s Carlom Gustavom Jungom. Zaujalo ma, ako hovorí, že ľudia sú už pri narodení obmedzení genetickým kódom. Môžu sa postaviť aj na uši, ale tá štruktúra sa nedá prekročiť. Skôr sa stáva, že človek nevyužije ani polovicu z toho, čo by mohol, na čo je naprogramovaný. Bránia mu v tom niekedy okolnosti, ale dosť často aj jeho pohodlnosť alebo lenivosť.
Pár aktuálnych obrázkov zo včera:
obr.5 Prvé lúče na Makyte
obr.6 Pod Lieskovcom
obr.7 V protisvetle
obr.8 Jesenné farby
obr.9 Kýčera
obr. 10 Pohľad na druhú stranu
obr.11 Lipa
Obrázky sú rozklikávacie.
Toto je pravdepodobne posledný článok z tejto série. Chcem sa intenzívne venovať ešte aspoň jeden rok foteniu na Lazoch, pretože tá téma sa mi ani zďaleka nezdá vyčerpaná. A priebežne robím na fotoknihe.
