Nevadí. Zatiaľ tie zmeny mali zmysel.
Ráno už nerobím žiadne experimenty. Zjem iba osvedčené potraviny, aby som nemal na ceste problémy s trávením. Vodu z vodovodu som prestal piť. Radšej si varím slabý čierny čaj.
Po raňajkách o deviatej čakáme vo foyeri hotela na ostatných. Sú tam aj dve cudzie ženy, ktoré sa rozprávajú, že boli minulú noc hľadať polárnu žiaru a žiadnu nenašli. Jedna zo žien bola bosá. Nemala ani ponožky. Boli smutné, pretože to je posledný deň ich pobytu a počas neho nevideli polárnu žiaru ani raz.
Autobus nás vezie asi jeden a pol hodiny za mesto.
Zastavujeme na okraji cesty, kde je ohrada s malými islandskými koňmi. Videli sme ich z autobusu pásť sa aj popri ceste. Aj keď pásť sa na snehu je dosť zvláštny výraz.
Sprievodkyňa hovorí, že nikdy nesmieme Islanďanom povedať, že sú to poníky. Urazili by sa.
Islandské kone sa nesmú páriť s inými koňmi. Ak na nejaký čas kôň opustí Island, už sa nesmie vrátiť. Krížiť sa s neislandskými nesmú ani ovce a kravy.
Ďalšou zastávkou má byť vodopád Gullfoss . Už by sme mali byť takmer pri ňom, no všade je rovina. Vodopád na rovine? Najbližšie hory sú odtiaľ dosť ďaleko na obzore.
Rieka tečie pokojne krajinou až kým nenarazí na geologický zlom a prepadáva sa do hlbokého kaňonu.
Dá sa zostúpiť aj asi o polovicu nižšie, ale je tam upozornenie, že treba mať mačky.
Tie boli odporúčanou výbavou našej výpravy. Nasadíme si ich a schádzame po kovových roštových schodoch nižšie.
Vraciame sa na parkovisko. Pred budovou, kde je malá reštaurácia a toalety stoja terénne vozidlá s namontovanými reťazami na hnacích kolesách, ktoré vozia turistov do menej civilizovanej krajiny.
My sa vraciame po tej istej ceste pár minút späť do geotermálneho údolia Haukaladurku. Je to trochu naklonená pláň na ktorej je množstvo malých jazierok, otvorov v zemi, z ktorých vychádza zapáchajúci plyn.
V hornej časti sa nachádza Geysir. Je to spiaci gejzír, pri ktorom je napísané, že vytryskáva veľmi zriedkavo. Fotím si jeho veľké jazero.
O niekoľko desiatok metrov nižšie leží gejzír Strokkur, ktorý vytryskáva takmer pravidelne každé asi štyri minúty. Nám sa stalo že boli dva výtrysky tesne po sebe a na ďalší sme museli čakať takmer desať minút.
Natočil som si aj krátke video, ale pršalo a nedalo sa predpokladať, kedy gejzír začne tryskať, tak mám na ňom zarosené sklo. (video je tu)
Začalo viacej pršať. Riadne sme zmokli. Uchýlili sme sa do blízkej reštaurácie. Mali v ponuke fazuľovú a jahňaciu polievku. Nevedel som, čo by to spravilo s mojimi vnútornosťami, tak som si objednal radšej vyprážanú rybu a hranolky.
V reštaurácii sme trochu uschli.
Autobusom pokračujeme do národného parku Þingvellir. Nachádza sa tu roklina Almannagjá. Je to miesto medzi dvomi tektonickými doskami - euroázijskou a americkou. Tie sa každý rok podľa niektorých zdrojov od seba oddeľujú o 2,5 cm.
Autobus nás doviezol na horné parkovisko. Roklinu sme prešli pešo a dolu nás autobus počkal.
Vodopád Öxaráfoss
Návrat do Reykjavíku. V noci zasa pokúšame polárnu žiaru. Chceme sa s dcérou dostať až za prístav. Mala by tam byť väčšia tma.
Opera v noci
Keď sme v časti mesta, kde cesta zasa začína stúpať, spýtame sa mladej Islanďanky, ktorá škrabe sklo na aute, ako sa dostaneme ku moru. Že by sme chceli vidieť polárnu žiaru. Ukazujeme jej na mape, kam sa chceme dostať. Hovorí, aby sme chvíľu počkali, že pôjde kúsok odtiaľ a odvezie nás.
Nasadáme do jej auta a za desať minút sme tam, kde sme chceli byť. Poďakujeme jej. Dcéra jej dá pár eur za ochotu.
Island je jednou z najbezpečnejších krajín na svete. Donedávna sa tam vôbec nezamykali autá. Deti sa nechávali spať v kočiarikoch pred domom. Ale aj tu už sa to mení a ľudia začínajú byť viacej opatrní.
Na polárnu žiaru sme čakali takmer dve hodiny. Svietil mesiac. Nedočkali sme sa. Pomaly sme sa po pobreží vrátili k nášmu hotelu.
