od izieb nám na recepcii dávajú balíček suchej stravy na cestu.
Letisko v Keflavíku.
Náš odlet sa komplikuje. Asi pätnásť minút pred otvorením gate hlásia, že informácie o našom lete poskytnú neskôr.
Keď stojíme v rade pred vstupom do tunela, ktorý nás má doviesť k lietadlu, dve službukonajúce Poľky nás posielajú bokom. Je tam asi tridsať spolucestujúcich. Ostatní nastupujú do lietadla. Keď sa pohne naša rada, dozvedáme sa, že poletíme oveľa väčším lietadlom, ako sme mali pôvodne letieť. Musia nám prečíslovať sedadlá. Niektorí ľudia sa rozčuľujú. Napríklad manželský pár dostal dve sedadlá päť radov od seba. My sme s dcérou boli dohodnutí, že tam budem sedieť pri okne ja, a naspäť ona. No nové miesto na jej letenke ju posiela do stredu prostredného radu. Ja som dostal miesto pri okne s úplne cudzou ženou. Vymieňame si letenky. Dcéra chcela pozerať z okna, či ešte neuvidí polárnu žiaru. Ja si počas letu zapnem nedopozeraný film a potom počúvam islandskú hudbu. Lietadlo je pravdepodobne nejaký väčší airbus a počas celého letu necítiť takmer žiadne turbulencie.
Po pristátí v Amsterdame čakáme na kufre.
Čakáme na ne ešte aj po hodine.
Nakoniec ich dostávame asi až za hodinu a pol od pristátia.
Kúpime si lístky a zídeme o poschodie nižšie, odkiaľ nám odchádza vlak najskôr do Utrechtu a potom ďalší do Maastrichtu.
Náš výlet je na konci.
Asi mi bude nejaký čas trvať, kým to všetko spracujem. Nielen okolo 2 500 obrázkov a videí, ktoré si nesiem vo fotobatohu. Keď sme sa lúčili s našou sprievodkyňou, povedal som jej, že celý ten pobyt, keby som mal hodnotiť na stupnici od 1 do 10 , by som sa pohyboval v rozpätí medzi 11 - 18.
Bol to zážitok na celý život.
Mám vo foťáku ešte množstvo obrázkov, ktoré som zatiaľ nepoužil. Je tam aj veľa takých, ktoré sú neostré, sú na nich lesky zo skiel autobusu, alebo sa opakujú.
Tu je ešte zopár, ktoré sa mi páčia.
Island bola moja dvadsiata tretia krajina, ktorú som zatiaľ navštívil. Často som v tých predchádzajúcich štátoch zašiel vždy na vlakovú stanicu a na cintorín. Sú to miesta, ktoré sú v každom štáte a dá sa vidieť rozdiel. No na Islande žiadna železnica nie je. Okolo cintorína sme išli pri našej prehliadke mesta autobusom. Bolo to dosť ďaleko od nás a nevyšiel čas. Sprievodkyňa nám iba povedala, že donedávna nebolo možné na Islande ľudí po smrti spaľovať. Povolili to až nedávno.
Okrem cintorínov a staníc mám rád aj elektrické vedenia.
Aj tie sú v každom štáte iné.
Tiež sa mi páči fotiť bizarnosti, alebo veci, s ktorými som sa zatiaľ inde nestretol.
V evanjelickom kostole
ma zaujali doobliekané Japonky.
Tieto mali aspoň normálne topánky. Pri gejzíre sme stretli jednu Japonku v chlpatých našuchovacích papučiach s voľnou špičkou a pätou, v bielych ponožkách, na ktorých mala navlečené mačky.
Pri prechádzaní Islandom sme dosť často videli osamelý dom, pri ktorom bol kostol alebo kaplnka. Susedia majú domy niekedy vzdialené aj päťdesiat kilometrov od seba. Tak si každý pri dome postavil aj kostol. Niekedy sa stretnú na omši viaceré rodiny, niedy je tam iba rodina, ktorá si ten kostol postavila.
Ešte zopár obrázkov Islandskej krajiny.
Niektoré motívy sa opakujú a vytvárajú celé série.
Prvý blog z Islandu som začínal halo efektom z lietadla. Z okna vlaku do Maastrichtu sme zasa pri spiatočnej ceste videli dúhu.
Ďakujem dcére a žene za nezabudnuteľný zážitok.
