Tá krajina sa mi zapáčila od prvého okamihu, keď som ju objavil. Samostatne stojaca jabloň s neuveritelným umiestnením v krajine. Fotím ju z toho jediného miesta už viac ako tridsať rokov a stále sa mi zdá, že sa mi nepodarilo vyfotiť ju tak, ako by si zaslúžila.
Veľa nechýbalo a už tam nemusela byť. Štiepkari vyrúbali všetky okolité divorastúce stromy a kríky. Keby nebola reportáž v správach, vyrúbali by aj túto plánku.
Vraciam sa k nej v každom ročnom období, v každom počasí. Človek by sa k nej najradšej presťahoval.
Za tie roky ma tam raz zarazila biela ceduľka. Bolo na nej napísané, že priestor je monitorovaný fotopascou. Už nielen jabloň je objektom skúmania. Pravdepodobne aj mňa pravidelne niekto sníma, akonáhle aktivujem svojim pohybom fotopascu. Fotíme sa navzájom.
Dnes som sa k nej prešľapával čerstvo napadnutým snehom takmer pol hodinu. Cesta na Borovú bola prejazdená kolesami terénnych aut, ale od mostíka som si ten kúsok musel prešľapať. Pripomenulo mi to lazovských obyvateľov samôt, ktorý sa musia cez čerstvo napadnutý sneh každý deň prešľapať k autobusu. A potom v noci, po skončení smeny v robote, zasa naspäť. K svojmu drevenému domu, vysoko v kopcoch. Tam nepríde žiadny traktor s pluhom.
Tam treba iba poctivo prešľapať mokrý sneh.
Ten pohyb je ale oslobodzujúci. Po viac ako dvoch hodinách pohybu v snehu sa zrazu objavia minimalistické krajiny. Človek sediaci za počítačom v teple bytu si ani nedokáže predstaviť, čo všetko sa v zasneženej krajine môže odohrávať.
Minimálistická krajina. Netreba žiadne ďaľšie vysvetľovania, komentáre. Je tam všetko, čo tam má byť. Čokoľvek ďalšie by bolo iba popisným vysvetľovaním.
Ešte na konci cesty jeden strom.
Nesvietilo slnko. Nebola modrá obloha. Nenafotil som kalendárové obrázky. Napriek tomu všetko do seba zapadlo.
