Miro Jankes
Tri hodiny za mestom
Popršalo. Stále je zamračené. Napriek tomu idem skontrolovať jabloň v poli. Podľa záberov z družice by sa malo pomaly zlepšovať počasie. Pre istotu si ale beriem aj pláštenku.
Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi

Popršalo. Stále je zamračené. Napriek tomu idem skontrolovať jabloň v poli. Podľa záberov z družice by sa malo pomaly zlepšovať počasie. Pre istotu si ale beriem aj pláštenku.

Stále sa vraciam na tie isté miesta. A vždy je to trochu iné. Inak svieti slnko - tiene sú buď kratšie, alebo inokedy dlhé. Je viac, alebo menej snehu. Kvitnú kvety, alebo prší.

Treba sa hýbať. Vypínam počítač, odpájam sa z internetu. Beriem foťák, obliekam sa do nečasu a idem. Bez cieľa. Len tak. Ono sa vždy niečo objaví.

Prvý: Cesta vlakom. Úplne iná ako kedysi. Skoro žiadny klepot kolies. Nemožnosť otvoriť okno. Zadné dvory domov v dedinách a mestách zrazu takmer všetky zmizli za protihlukovými stenami.

Už niekoľko dní sa budíme do zahmlených rán. Tu v Turci je výhoda, že každá hmla niekde končí a nad ňou už svieti iba slnko. Stačí si vybrať správny kopec - dostatočne vysoký, kde sa nad tú hmlu dá vyštverať.

Pokračujem v uverejňovaní ďalšieho výberu z aktuálnych fotografií. Prvá vznikla začiatkom júla, posledná včera. Uložené sú za sebou chronologicky. Je to výber z asi 4 500 obrázkov, ktoré sa za ten čas prehnali mojím fotoaparátom.

Prešli tri mesiace od mojej prvej virtuálnej výstavy tu na blogu. Obrázky pribúdajú, tak som vybral ďalšiu desiatku.

Bol som tam, videl som, ale nezvíťazil som. Iba som si nafotil pár nových obrázkov z miest, ktoré dôverne poznám.

Nedávno som si kúpil knihu fotografa Roberta Vana: Fotka nemusí být ostrá, kde hovorí o svojom fotografickom živote.

Treba chodiť čo najviac pešo. Pretože pri šoférovaní si okrem netradičného dopravného značenia a bláznov, ktorí ťa ohrozujú na ceste, nestíhaš všímať nič iné.

Vystúpili sme z lanovky na Hrebienku. Lomničák v peknom svetle s popraškom snehu v žľaboch. Dolu zvyšky smrekového lesa, napadnutého lykožrútom. Počasie ideálne.

Nedávno som si na internete čítal, aký je rozdiel medzi dobrým a zlým lukostrelcom. Dobrý lukostrelec je vlastne zlý lukostrelec, ktorý neprestal strieľať. To isté asi platí aj o fotografoch. Som zlý fotograf, ale neprestávam fotiť.

Jar sa začala takmer v novembri. V januári kvitli sedmokrásky a kašky. Je skoro až neuveritelné, že sme sa včera brodili v snehu.

Treba si vychutnať tú chvíľku relatívneho šťastia.Jar v plnom prúde. Do roboty až poobede. Celý čas dovtedy sa môžem túlať.Nikdy nevieme, čo sa udeje v ďalšej sekunde, čo nájdeme, ležiace na ceste.

Načo sa tam zasa trepeš?Veď si tam bol už sto krát.A to ideš sám?A prezidenta voliť nepôjdeš?Takže poporiadku: Načo sa tam zasa trepem? Keď sa mi nedarí schudnúť, aspoň nepriberiem.

Včera sa uskutočnil 10.ročník festivalu Carneval Slovakia Žilina. Zúčastnilo sa okolo 200 masiek zo Slovenska, Čiech a neprehliadnuteľné boli aj masky z Bulharska. Pochodu cez mesto prialo aj počasie. Až po príchode na Mariánske námestie sa spustil dážď.

Keď je človek nezamestnaný, má čas. Občas sa mu zdá, že má more času. Môže len tak sedieť a pozerať do blba. Alebo odpovedať na tisícku pracovných inzerátov na nete s minimálou šancou, že sa dočká odpovede. (Aby som bol objektívny, z toho množstva reakcií sa za jeden a pol mesiaca ozvali "až" dvaja.)

Bociany odleteli okolo 20.augusta. Iba chorí a slabí sa tu ešte chvíľu motali. Ale ani tých už nevidieť.Fúka ostošesť. Aj čas uháňa. Ako sa mohli výrobcovia hodín dohodnúť (kartelovo), že všetci rovnako zrýchlia čas? Nestíham to sledovať.

Je to neuveritelných šesť rokov, čo som po návrate z roboty našiel v spálni Babočku pávookú. Vyfotil som ju vtedy a dal na blog ako jeden z mojich prvých článkov. Odkaz je nižšie.Minulý týždeň, keď som si v robote v kuchynke varil vodu na čaj, zbadal som z vonkajšej strany okna priletieť veľkého motýľa.

Ďalší príspevok do mojej zbierky obrázkov z cyklu Vonku a vnútri. Pripomína mi to príhodu, keď opitý Fero Kalina hovoril, že je určite možné prejsť cez stenu. Že bunky človeka sa rozostúpia bunkám steny a za ňou sa zasa spoja do pôvodného človeka. Len treba prísť na to, ako to urobiť.