Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Suseda od známeho, ku ktorému občas chodievame na víkend, oslepla. Keď sa niekto narodí slepý, nevie, čo ľudia všetko vidia. Keď oslepne človek, ktorý celý život videl, to si ani nechcem predstaviť. Som rád, že vidím a že to čo dostanem do fotoaparátu môžem ukázať aj iným.
Klimatizovaný rýchlik Vrútky - Bratislava meškal v Trnave viac ako 50 minút. Už sme sa začali báť, že nestihneme autobus z Bratislavy do belgického Liege.
Tesne pred revolúciou v 1989-tom sa mi dostala do rúk kniha od Agnesy Gundovej-Jergovej Koloman Sokol v zemi smädných. Autorka v nej okrem iného hovorí (citujem nepresne, pretože je to už skoro dvadsať rokov, keď som to čítal): Koloman Sokol každý deň okrem toho, že urobil niekoľko nových grafík, priložil aj zopár kamienkov na chodník na dvore. Za tie roky vyrástla v malom ateliéri KABURABA – hora z poukladaných vytlačených grafík a súčasne cestička vydláždená z kamienkov.
Keď som sa ráno postavil na váhu, ukazovala 100,4 kg. Treba s tým niečo robiť. Sadol som na bicykel a vyšiel z Martina cez Priekopu, Sučany, Turčiansku Štiavničku, Sklabiňu a Dražkovce späť do Martina. Čo som videl, je na nasledovných fotkách.
Myslím, že sú to slová súčasného dalajlámu: Aby bol človek na svete rád, mal by každý rok, okrem všetkého iného, navštíviť aspoň jedno miesto na Zemi, kde ešte nikdy v živote nebol. Skôr ako sa vyberiem na tohoročné putovanie na také miesto, pozrite si zopár obrázkov z minulého roku.
Doma sme sa o svojich predkoch skoro vôbec nerozprávali. Vedel som o otcovej mame, jeho starých rodičoch a to bolo všetko. Z maminej strany som mal veľa príbuzných a každoročne sme sa s niekym z nich navštevovali. Z otcovej strany s nikým. A donedávna som si myslel, že ani nikto neexistuje.
Kino stálo v strede dediny. Prvý film, ktorý som tam videl a na ktorý si pamätám, bol Jánošík. Múry praskali vo švíkoch. Premietalo sa niekoľko predstavení za sebou a stále bolo vypredané.
V turčianskej obci Podhradie bol dnes 4. ročník súťažnej výstavy kvetov
Išiel som so známym do mesta. Pri spiatočnej ceste začalo pršať. Skryli sme sa pod striešku do najbližšej záhradnej krčmy. Dali sme si po pive.
Keď som sa pred chvíľou vrátil z roboty, pri okne zašuchotal nepozvaný návštevník.
Nápady prichádzajú samé od seba a občas sú také silné, že neostáva nič iné, iba ich zrealizovať. V roku 1992 ma jeden dosť silný premohol - natočím film.
1. Čakal som včera na vrútockej stanici príchod košického rýchlika. Mala s ním pricestovať dcéra z vysokej školy. V staničnom rozhlase ohlásili dvadsaťminutové meškanie. Dvadsať minút. Zabitý čas. Čo všetko by sa dalo stihnúť.
Jedna z prvých spomienok: Mám tri, možno štyri roky. Slnečný deň na jar alebo v skorom lete. Babka sa opiera o poskladané brvná na briežku pod slivkou pri piesku. Čierna sukňa z kroja. Zošúverené popraskané ruky. Ideme spolu smerom ku jej chatrči. Odtrhne nejaké listy bylinky a pretláča si ich cez látku sukne. Hovorí, že je liečivá.Vidím maličké kvapôčky pretlačenej šťavy.
Kým som neprišiel do Martina, o tom, že existuje inverzia som nemal ani potuchy. Povedal mi o nej kolega z roboty, ktorý chodieval pravidelne v zime do hôr. Ja som v zime nechodil, pretože som si to nevedel predstaviť.Po jeho zapálenom rozprávaní o zimných výstupoch som si kúpil kvalitné nepremokavé vibramky – jednu z najdôležitejších častí zimného výstroja a mačky.
Keď som sa dozvedel, že mám rakovinu, napísal som si asi osemdesiat strán spomienok na všetko, čo som dovtedy prežil. Toto je prvá strana.
V škole sme sa učili iba ruštinu.Tesne pred revolúciou k nám do firmy prišli dvaja izraelskí montéri.Každý z nich hovoril piatimi svetovými jazykmi. Jeden dokonca vedel aj česky.Bolo mi trápne, že sa s tým druhým nedokážem dohovoriť. Prvý z dôvodov, prečo som sa začal zaujímať o štúdium nejakého cudzieho jazyka.
Na povale v podkrovnej izbe, kde som v detstve v lete spával, bola skriňa s knihami. Mama sa ako členka Zväzu československo-sovietskeho priateľstva prihlásila na pravidelný odber edície Nová sovietska tvorba. Snažil som sa do niektorých z tých kníh začítať ale nešlo to. Prihlásil som sa preto do dedinskej knižnice.
Pán Kadlečík vo svojom internetovom diári ( http://kadlecik.webpark.sk ) napísal:„Myslíme si, že vieme, no iba občas a náhodou sa niečo dozvedáme. Presne viem, kedy a kde a ako mi zomrela matka pred mnohými desaťročiami. Ale len pred niekoľkými dňami mi sestra rozprávala fakty a udalosti, ktoré som počul po prvý raz a vôbec si na ne nespomínam, akoby som tam nikdy nebol. Vraj niekoľko hodín som v kostole pri maminej truhle hral a hral a hral na organe. Netuším, čo som hral, z akých not a partitúr, či som improvizoval, čo som si pritom myslel, čo som cítil. Nič, prázdno, hlucho a temno podobné oknu pri väčšom alkoholickom opojení.“
