Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
V detstve a v dospievaní som bol strašne sám. Mal som rodičov, sestry a aj niekoľko kamarátov, ale nebol medzi nimi nikto, komu by som mohol povedať všetko, o čom som sníval. Chcel som niekomu ukázať môj svet, ale nikoho to nezaujímalo. A tiež som to nevešal hocikomu na nos, pretože som sa bál, že ma vysmejú.
Réžia: Martin Šulík Hrajú: Oldřich Navrátil, Ivan Martinka, Ľubo Kostelný, Igor Bareš
[deža vü] ‹f: „už videné, už prežité“› psych. klamný pocit, ako by človek to, čo v skutočnosti vidí alebo prežíva prvý raz, videl alebo prežíval už predtým - Slovník cudzích slov (akademický)Druhé, doplnené a upravené slovenské vydanie, SPN 2005. Akademický slovník cizích slov, Academia Praha.
V piatok ráno som mal ešte dosť nepríjemné vyšetrenie a potom príjemnú dvojhodinovú cestu diaľkovým autobusom z Vrútok do Dubnice. Prší. Za oknami ubiehala jesenná krajina. Hlavou bežia spomienky a aj keď som sa naučil na nič netešiť, teraz sa to nedá.
Vracali sme sa vo štvrtok okolo siedmej večer zo zvolenského cintorína, kde majú susedia pochovaných príbuzných. Na ceste medzi Zvolenom a Kremnicou sme si urobili malú cikpauzu. Všade tma ako v rohu, iba občas prešlo okolo auto s rozsvietenými diaľkovými svetlami. Žiadny svetelný smog. Nad hlavami neskutočne ostré hviezdy a pás Mliečnej dráhy.
Po mojej prvej návšteve s mamou som sa tam vracal dosť často. Najdlhší bol prázdninový pobyt počas štúdia na strojníckej priemyslovke v Dubnici. Spolužiaci vybavili dvojtýždňovú brigádu v Radlickej mliekarni na Smíchove. Spávali sme na poschodových posteliach priamo v závode, kde nám vypratali tri veľké kancelárie.
Je 26.september 1984. Sedím zasa vo vlaku. Za oknami ubieha moravská jesenná krajina. Okolo desiatej pred obedom sme nastúpili do pripravených autobusov, ktoré nás odviezli na vlakovú stanicu. To na čo som sa dva roky tešil sa stalo skutočnosťou: Cestujem z vojny domov.
Sobota. Od rána je v kasárňach všetko hore nohami. Na buzeráku vyhráva hudba. Na návštevnú miestnosť prichádzajú rodičia vojakov. Viem, že od nás nikto nepríde. Okolo deviatej nastupujeme so samopalmi do zaplachtovanej V3S-ky, ktorá nás odvezie na najväčšie pardubické námestie. (Celý týždeň pred prísahou sme tam každý večer šaškovali.) Prisaháme socialistickej vlasti, že ju budeme chrániť a brániť.
Na cestu domov mi pridelili slobodníka Jana. Od prvého dňa v Pardubiciach mi liezol na nervy. Vojnu žerie. Možno zo strachu a možno cíti prvý raz v živote svoju „dôležitosť“. Je pripravený vyhovieť vo všetkom lampasákom. Nedávno nás nechal v kľude pochodovať okolo buzeráku. Keď zbadal, že ide veliteľ, začal po nás ziapať: „Vyrovnať rady! Vyššie kolená! Neulievajte sa!“ Chudák. To bude cesta.
(1.kapitola) Rád cestujem vlakom. Pred cestou vždy cítim slabú nervozitu okolo žalúdka. Toto je prvý krát, kedy sa neteším. Do pražského rýchlika sa chce dostať viac ľudí, ako sa tam zmestí. Už od Žiliny prišiel natrieskaný. Je koniec septembra. Čerstvo prepustený vojaci sa miešajú s práve rukujúcimi. Ako tak sa pretisnem v zapratanej uličke ku oknu. Chcem ešte zamávať mame a najmladšej sestre Majke, ktoré ma prišli odprevadiť na púchovskú stanicu. Mamine oči blúdia po oknách vagónov. Vlak sa pohýna. Jej oči ma nenašli.
Moji rodičia si nikdy nekúpili auto. Žili od výplaty k výplate a boli radi, že sme nehladovali a že nám dokázali zaplatiť stredné školy. Otec mi raz rozprával, ako chcel aspoň raz vyskúšať, aké je to šoférovať. Neviem, ako sa k autu dostal ale stalo sa. Sedel za volantom. Nehovoril, či to bolo osobné, alebo nákladné auto. Povedal iba, že sa bál, aby nezišiel na úzkej asfaltke do priekopy. Preto vyhodil bočné dvere z pántov a cez takto vytvorený otvor kontroloval okraj cesty.
Každý deň sa aspoň raz pozriem von z kuchynského okna. Aké bude počasie, či si mám zobrať so sebou dáždnik, ako sa mám obliecť. Dlhé roky – viac ako dvadsať, sa môj pohľad nemenil. Striedali sa ročné obdobia, to samozrejme, ale ostatné zostávalo rovnaké. Až donedávna.
Bol to môj posledný videofilm. Martinský Hifi klub, kde sme všetky predchádzajúce videá strihali, sa rozpadal. Mal som rozrobené aj ďalšie filmy, ale nič z toho sa už nedalo urobiť. O čase mal byť videofilm s tromi zaujímavými ľuďmi. Oslovil som známeho mladého maliara, starnúcu profesionálnu herečku a kamarátku striptérku. Na natáčanie vždy treba veľmi veľa energie, organizovania a aj peňazí. Dosť z toho mi vtedy chýbalo. Aj preto zostal film nedokončený. Moju definíciu času som vo filme neplánoval použiť. Vznikla náhodne pri natáčaní pracovných záberov.Bez akejkoľvek prípravy som sa snažil sformulovať, čo si myslím.
Išiel som včera okolo piatej popoludní na bicykli z Martina cez Priekopu, Sučany, Turčiansku Štiavničku, Sklabinský Podzámok, Sklabiňu a Dražkovce naspäť do Martina. Je to asi dvadsaťpäť kilometrov. Fotografie z mojej minulej jazdy po tejto trase sú na adrese: http://jankes.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=106617 Dostal som nedávno od ženy k mojím 44. narodeninám tachometer na bicykel. Chcel som vyskúšať, či ho mám správne nastavený. Pred Podzámkom som si všimol vydutú dušu na zadnom kolese. Vytláčala mi na jednej strane plášť.
V nedeľu ráno vstaň o štvrtej Bola priaznivá predpoveď Bude tma Neber na nikoho ohľad Choď sám
Snívalo sa mi: Podľa ručičiek na hodinkách bolo už ráno, Teplota vzduchu na displayi neklesla piaty deň pod 78 stupňov Celzia. Klimatizácia fungovala spoľahlivo. Vnútorný teplomer ukazoval nastavených 23. Napriek tomu som si musel obliecť skafander, pretože dnes bude treba ísť aj na povrch.
V druhej polovici 80_tych rokov minulého storočia niekoľko nadšencov začalo v Žiline pod vedením fotografa Ivana Kellyho Köllera usporadúvať jazzové koncerty. Všimol som si raz plagát vylepený na dverách klubu, kde sa to malo uskutočniť a išiel som sa pozrieť. V dalších dvoch rokoch som nevynechal ani jeden koncert.
Muž vyzrel z jaskyne. Na začiatok jesene bola vonku riadna zima. Vrátil sa na chvíľu k ohňu, ale škvŕkanie v žalúdku odháňalo driemoty. Prehodil si cez seba huňatú kožušinu a aj keď sa už stmievalo, vybral sa do vzdialenej jaskyne, zohnať niečo pod zub. Druhú kožušinu napustenú lojom skrútil do batôžka a priviazal si ju na chrbát. Bolo po daždi a na tmavej oblohe sa černeli ešte tmavšie mraky. Zatiaľ nepršalo.
Nemecko som do tohoročného leta poznal len z okien autobusov alebo lietadiel. Ak sme niekde stáli, boli to iba odpočívadlá pri dialnici alebo pumpy. Tentokrát sme sa tu spolu so ženou rozhodli na pár dní zastaviť.
Z rodnej dediny som odišiel pred viac ako 25 rokmi. Nemal som sa tam kvôli čomu vracať. Rodičia zomreli, drevenica už za otcovho života roky pustla. Nebolo peňazí na opravu a otca na starosť opúšťali sily.
