Miro Jankes
***
Drobná ženička sa tmolila okolo svojej malej chatrče. Oblečená v čiernej sukni a tmavomodrej blúzke. V chladnom počasí si cez ňu prehodí ešte teplú vestu bez rukávov s prúžkami zajačej kožušiny, našitej na okrajoch otvorov pre ruky.
Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi

Drobná ženička sa tmolila okolo svojej malej chatrče. Oblečená v čiernej sukni a tmavomodrej blúzke. V chladnom počasí si cez ňu prehodí ešte teplú vestu bez rukávov s prúžkami zajačej kožušiny, našitej na okrajoch otvorov pre ruky.

Keď som sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi oženil, jedným zo svadobných darov, ktoré sme so ženou dostali, bol automatický fotoaparát. Začal som s ním fotiť všetky rodinné udalosti. Deti, keď sa narodili, ich prvé kroky, prvé rozbité kolená, každoročné narodeniny. Tiež naše spoločné dovolenky.Fotilo to samo. Stačilo umiestniť fotografovaného do stredu obrázka, zmačknúť spúšť a fotka bola hotová.

V staničnom bufete v Kysaku sa v októbri 2005 zišli Tadeusz Blonski, Peter Sedlák, Terézia Urbancová a Fedor Vico, aby založili spolok karikaturistov.

Otec bol v detstve chudobný ako kostolná myš. Do maminej smrti - čiže asi do mojích 19 rokov som sa s ním nikdy nerozprával dlhšie ako tri minúty. Stále bol „nasratý“ a na nás deti väčšinou iba zazeral. Počas druhej svetovej vojny sa niekde nakazil komunizmom. Uveril mu natoľko, že sa po oslobodení stal tajomníkom strany vo vedľajšej dedine.

A pritom ma to fascinuje. Fotím oveľa viac krajinky, kvety, zvieratá, architektúru.Občas prekonám svoj ostych a niekoho si vyfotím.

Bolo to v polovici sedemdesiatych rokov.Mal som asi trinásť rokov. Otec bol kamenár a celý týždeň robil v komunálnych službách v Púchove. V sobotu a v nedeľu naverboval chlapov z krčmy a betónovali na dedinskom cintoríne obruby.

Otec mi pred asi dvadsiatimi rokmi hovoril ako ho viezli na konci vojny v transporte na nútené práce do Rakúska. Ich vlak začali bombardovať (pravdepodobne anglické alebo americké) lietadlá. Podarilo sa mu vo vzniknutom zmätku nielen prežiť, ale aj ujsť. Presúval sa potom pešo až do Trenčína, kde sa dostal do ruského zajatia. (Mal so sebou nemecko-slovenský slovník a pohľadnice z Ruska, tak ho považovali za špióna.)

Od útleho detstva som mal panický strach zo smrti. Bývali sme v dolnej časti dediny. Cintorín bol ešte trochu nižšie, takže takmer všetky pohrebné sprievody prechádzali okolo nášho domu. Prvý krát som si uvedomil konečnosť života asi v šiestich rokoch, keď mi zomrela babka.