Je to jasné. V Paname sa skrývajú peniaze gigantických rozmerov, pochádzajúce z daňových únikov, korupcie a organizovaného zločinu, ktoré tak zúfalo chýbajú v príjmoch štátov a majú za následok ich deficit, dlh a biedu.
Nedávno mi môj dobrý priateľ a spolužiak, žijúci v USA, poslal nanajvýš zaujímavý mail. Odvolávajúc sa na Bernarda Rotha, profesora Univerzity v Stanforde, v ňom hovorí o tom, ako náš jazyk vytvára spôsob, akým
Z psychologickej vedy vieme, že niektorí jedinci majú nadpriemernú schopnosť manipulovať okolie a iní zasa majú sklon takejto manipulácii podliehať.
Tak si to zhrňme. Problémy v Sýrii či v Afganistane, odkiaľ sa na náš kontinent (nie na Slovensko!) valia prílivové vlny uprchlíkov, riešiť nevieme.
Byť uprchlíkom a utekať z vlastnej krajiny v dôsledku neutíchajúceho vojenského konfliktu je vec vskutku vážna.
Krajiny Perského zálivu - Saudská Arábia, Kuwajt, Bahrajn, SAE, Katar a Omán - patria medzi najbohatšie krajiny sveta.
Pred chvíľou som pri listovaní istého zahraničného periodika narazil na článok, informujúci o tom, že Európa by v riešení imigrantskej krízy mala poskytnúť azyl len bežencom, ktorým skutočne ide o život.
Prílivovú vlnu uprchlíkov z Afriky resp. Blízkeho východu, smerujúcu do Európy, sprevádza množstvo nepravdivých tvrdení a argumentov, ku ktorým je potrebné sa vyjadriť.
Človek nemusí byť zrovna absolventom Ekonomickej fakulty, aby poznal, že s Gréckom nie je niečo v poriadku. Že je nesmierne zadĺžené a že ponúkať mu (ďalšie) peniaze za reformy, ktorých efekt sa prejaví v
Nedávno som – celkom náhodne – narazil na nasledujúcu metaforu, ktorá rozhodne stojí za zmienku. Predstavme si bar, v ktorom sedí niekoľko ľudí a predpokladajme, že každý z nich má nejaký príjem.
Vo svojom dávnejšie publikovanom príspevku „Ukrajina: oko búrky“ som uviedol, že kľúčom k pochopeniu udalostí na Ukrajine je jej história.
Pred pár dňami prebehli voľby do Európskeho parlamentu a Slovensko sa blyslo. Mizerná účasť, ktorá bola príčinou tohto “úspechu” sa okamžite stala témou číslo jedna a rýchle tužky sa začali predháňať v hľadaní odpovedi na otázku, kto za to môže.
Svet chce byť klamaný, nech je teda klamaný. Našim životom dominujú dve veľké záhady, láska a peniaze. O tom, čo je láska, bolo popísaných nespočítateľné množstvo kníh, skomponovaných mnoho piesní a zložených veľa básní. Čo sú ale peniaze? Kde sa vzali a komu či čomu slúžia? Prečo téma peňazí inšpirovala len zopár veľkých spisovateľov a skladateľov? Z akých dôvodov sa nevyskytla v učebniciach škôl, ktoré sme absolvovali?
V predchádzajúcom príspevku, venovanom americkému zdravotníctvu som zmienil, že zdravotná starostlivosť je v USA hradená v prevažnej miere z privátneho zdravotného poistenia, že výška poistnej platby je definovaná individuálnym rizikom každého jednotlivého žiadateľa (na rozdiel o verejného zdravotného poistenia) a že najzaujímavejším žiadateľom je žiadateľ s minimálnym rizikom ochorenia.
Pred pár dňami som sa vrátil z dovolenky, počas ktorej som na americkej televíznej stanici CNN veľmi pozorne a pomerne pravidelne sledoval najnovšie udalosti na Ukrajine. Brutálnu politickú destabilizáciu krajiny, regulárny politický prevrat až po následný vstup ruskej armády.
Všeobecne možno povedať, že len veľmi malá čast populácie si môže dovoliť financovať kompletnú zdravotnú starostlivosť. Pokiaľ si ju predsa len dovolí, tak je to preto, že náklady finančne náročných zdravotných výkonov (a liekov) platí "niekto iný".
Aktuálne beží v kinách film, ktorého titul divákom predznamenáva fundovaný pohľad na svet veľkých peňazí. Čo iného sa aj dá očakávať? Vlk z Wall Street znie ako prototyp agresívneho investora, dokonale zorientovaného v prostredí neľútostného boja o majetok a moc. Bezohľadného a krutého bojovníka, v ktorého žilách miesto krvi cirkuluje testosterón a žiadne riziko nie je pre neho dosť veľké.
Výrok u nás pomerne neznámeho rumunského sochára a fotografa Constantina Brancusiho. Brancusi žil a pracoval v Paríži, pričom typickým pre jeho dielo bolo práve zjednodušenie formy. Ako tvrdil, jednoduchosť je základným predpokladom úspechu pre každý produkt.Že na tom niečo bude svedčí i fakt, že Brancusiho výrok sa stal mantrou pre väčšinu renomovaných producentov spotrebného tovaru a služieb. Ich produkty sú praktické, jednoducho ovládateľné, spotrebitelia im rozumejú
Keď som si nedávno listoval posledné vydanie magazínu Der Spiegel, narazil som na veľmi zaujímavý článok. Niesol názov „Sila samovravy“ a zaoberal sa vnútorným monológom. Podľa jeho autorky každý z nás vedie vnútorný monológ, pričom jedni „diskutujú“ potichu, iní svoje myšlienky artikulujú. V sprche, v aute pri zápche, pri cvičení vo fitnes centre, všade tam vedieme sami so sebou „privátne rozhovory“ bez toho, aby sme si toho boli vždy vedomí.
Predstavme si povedzme skupinku turistov, ktorí sú na vychádzke a odrazu sa ocitnú na razcestí. Ako ďalej? V batohoch majú mapy, v mobiloch GPS, oni sa však rozhodnú-hlasovať. Nepozrú sa do mapy, nevyťukajú si cieľ v mobilnom telefóne. Dokonca ani nehľadajú niekoho, kto krajinu, v ktorej sa ocitli dobre pozná. Nie. Oni hlasujú. A spokojní, ako demokraticky a slobodne vyriešili svoj problém pokračujú v ceste smerom, ktorý si želá väčšina.
