Zaujímalo ma, ako rôzne filozofické školy riešia otázku, čo je to poznanie a či vôbec môžeme poznať svet taký, aký je.
Kant, Schopenhauer a Nietzsche predstavujú tri rôzne prístupy, ktoré nám pomáhajú pochopiť nielen limity poznania, ale aj jeho hlboký význam pre ľudský život.
Ako vnímali poznanie títo traja myslitelia?
Kant (viac tu) uskutočnil "kopernikovský obrat" vo filozofii poznania, keď preorientoval pozornosť z objektu na poznávajúci subjekt. Syntetizoval empirizmus a racionalizmus, no predovšetkým ukázal, že náš rozum aktívne formuje zmyslové dáta. Robí tak prostredníctvom apriórnych štruktúr (ako sú priestor, čas a kategórie príčinnosti), ktoré sú vrodené a univerzálne pre ľudské poznanie. To znamená, že svet, ktorý poznávame – náš fenomenálny svet – je vždy vnímaný cez naše "ľudské okuliare", a nie je to svet "vecí osebe". Napríklad, keď vnímame jablko, náš rozum mu automaticky priradí priestorové a časové vlastnosti a chápe príčinné súvislosti (čo sa môže stať s jablkom, keď nahneme stôl ). Preto nikdy nepoznáme "vec osebe", jablko, aké je v skutočnosti, nezávisle od nášho vnímania. Korytnačka či netopier, každý so svojimi odlišnými 'okuliarmi', vnímajú realitu úplne inak ako my - o mimozemšťanovi ani nehovoriac.
Schopenhauer (viac tu ) prijal Kantov fenomenálny svet, no pre neho to bola len "predstava" – ilúzia formovaná našimi zmyslami. Kantovu nepoznateľnú "vec osebe" však Schopenhauer identifikoval ako iracionálnu, slepú a všeprenikajúcu "Vôľu", ktorá je skutočným základom celej reality. Tvrdil, že k tejto Vôli máme prístup prostredníctvom nášho vnútorného prežívania, nie cez rozum. Rozum je len "sluhom" Vôle, nástrojom, ktorý jej slúži pri jej neustálom usilovaní.
Metaforicky by som povedal, že Kant aj Schopenhauer sa zhodli, že celé naše poznanie a veda sa odohrávajú v "jaskyni" – teda vo fenomenálnom svete, ktorý je formovaný našimi poznávacími schopnosťami (našimi "ľudskými okuliarmi"). Súhlasili, že nepoznáme "skutočnú realitu" takú, aká je sama osebe (mimo jaskyne).
Líšia sa však, v povahe toho, čo je základom tohto poznania a čo je "vonku" - za jaskyňou:
Pre Kanta je celé naše poznanie v jaskyni primárne prejavom rozumu, ktorý aktívne usporadúva zmyslové dáta. A to, čo je "vonku" (vec osebe), je pre náš rozum úplne nepoznateľné.
Schopenhauer súhlasí s Kantom, len s tým rozdielom, že celé naše poznanie v jaskyni je v podstate prejavom Vôle – hlbokej, iracionálnej, nekonečnej túžby a úsilia. Náš rozum je len nástrojom tejto Vôle. A to, čo je "vonku" za jaskyňou (teda podstata skutočnej reality), je tiež táto Vôľa.
Takže, zatiaľ čo Kant nevedel, čo je za stenami jaskyne, Schopenhauer tvrdí , že to vie (aj keď nie rozumom, ale intuitívne) – je to Vôľa, ktorá preniká celou realitou, vrátane nás samotných.
Nietzscheho (viac tu) perspektivizmus je fundamentálnou vlastnosťou všetkého poznania a vnímania reality. Podľa tejto teórie je každé poznanie a "pravda" vždy závislé od konkrétnej perspektívy toho, kto vníma. Nikto nemôže vidieť svet "taký, aký je sám osebe", pretože každé vnímanie je filtrované našimi zmyslami, jazykom a osobnými záujmami. Všetky naše "pravdy" sú pre nás len užitočnými interpretáciami prežiť a konať vo svete, nie odrazom univerzálnej reality. Je prítomný vo všetkých fázach: v pasívnom nihilizme, v aktívnom nihilizme aj vo fáze nadčloveka.
Perspektivizmus v pasívnom nihilizme je odhalený a pociťovaný ako problém. Ľudia si uvedomia, že staré absolútne pravdy a hodnoty boli len interpretácie, nie objektívne fakty. Táto strata "jedinej pravdy" vedie k pocitu prázdnoty a beznádeje, pretože ľudia nie sú pripravení prijať, že všetko je len perspektíva.
Je to stav, keď ľudia stratili vieru v tradičné absolútne hodnoty (Boha, morálny poriadok, zmysel života "tam hore"), ale zároveň nemajú silu ani vôľu vytvoriť si nové hodnoty. V tomto stave sa nachádzajú v "jaskyni", ktorú opustila platná pravda. Steny jaskyne sú síce stále prítomné (staré morálne štruktúry a zvyky), ale sú už len prázdnymi schránkami. Ľudia sa cítia vyprázdnení, beznádejní, unavení, a utiekajú sa k drobným, úbohým potešeniam alebo novým, no rovnako slabým "pravdám" (čo nazval šťastím stáda). Nechcú vidieť prázdnotu, a tak sa v jaskyni len krčia, pasívne prijímajúc jej tmu.
Perspektivizmus v aktívnom nihilizme je prijatý a využitý ako nástroj. Aktívny nihilista si uvedomí, že ak neexistujú absolútne pravdy, tak môže a musí staré interpretácie (hodnoty, morálku) aktívne zbúrať. Rozumie, že "zabíjanie Boha" je nevyhnutným dôsledkom perspektivizmu – ak neexistuje jedna Božia perspektíva, potom všetky pravdy sú ľudské a podliehajú prehodnoteniu. Aktívny nihilizmus je proces, kde sa vedome búrajú steny starej jaskyne, teda staré dogmy, morálne predsudky a ilúzie o objektívnej pravde.
Perspektivizmus vo fáze nadčloveka je plne integrovaný a tvorivo aplikovaný. Nadčlovek už nevidí perspektivizmus ako problém, ani ako nástroj ničenia, ale ako základ pre tvorbu. Vedomý si toho, že neexistujú fakty, iba interpretácie, nadčlovek preberá plnú zodpovednosť za vytváranie vlastných hodnôt a zmyslu. Jeho "Vôľa k moci" sa prejavuje ako tvorivá sila, ktorá neustále interpretuje a pretvára realitu z vlastnej silnej perspektívy, bez ilúzií o absolútnych pravdách.
Perspektivizmus teda nie je fázou, ale neustálou podmienkou ľudského poznania. To, ako sa k nemu človek postaví – či ho bude odmietať (pasívny nihilizmus), prijme ho a zničí staré (aktívny nihilizmus), alebo ho integruje a tvorí nové (nadčlovek) – definuje jeho pozíciu v rámci Nietzscheho filozofie.
Poznanie týchto troch filozofov nás učí fundamentálnej pokore. Naše "ružové okuliare" nemôžeme odložiť, našu "jaskyňu" nemôžeme opustiť, ale možno práve v prijatí týchto hraníc spočíva múdrosť. Kým Nietzsche vidí v tom príležitosť stať sa vlastnými bohmi, Kant a Schopenhauer nás vedú k uznaniu, že existuje niečo väčšie, čo presahuje naše chápanie. Čo myslite?
