Kadečo ma trápi. A tak sem tam to spomeniem písmenami. Mám rád horalky, embéčky, pivo, bicyklovanie, slnečné dni a tak ďalej. Zoznam autorových rubrík: Všelikde som bol, Kde bolo, tam nebolo, Súkromné, Nezaradené
„Verím, že v opakovanej voľbe budú zvolení páni Lebeda a Hrubý“. Veril poslanec strany Smer Andrej Kolesík. Neskôr zistil, že jemu nikto neverí a tak sa ospravedlnil. Slušné. Keďže sme to dokázali prepáčiť jeho predchodcov všetkých farieb (straníckych), jeden klamár hore dole, čert ho ber.
Počujem často okolo seba. Škoda, že len hovorí. Obyčajným ľudom (nie len tým Matovičovým) totižto nič nehovorí čachrovanie s peniazmi, na ktoré nemajú dosah, ktoré si ani nevedia predstaviť. Milión, miliarda, čísla im na hony vzdialené. Ľudia si z rôznych príčin neuvedomujú zníženie výšky odvodu do druhého piliera, zlaté padáky, predražené tendre, pretože sú im tie peniaze anonymné.
Hovorí sa, že z konského chrbta je pohľad na svet najkrajší. Dovolím si oponovať. Pohľad zo sedla bicykla je minimálne rovnako krásny. V poslednej dobe čoraz častejšie spoznávam našu krajinu, kultúru, ale aj sám seba spoza riadidiel bicykla. Tie chvíle keď človek nevládze, šľape z posledných síl kopec a do cieľa ešte ďaleko. Vtedy po chvíľke oddychu objavím v sebe ďalší rezervoár síl a pokračujem ďalej. Svištia okolo mňa kamióny, mám čo robiť aby som sa udržal na dvoch. Drahšie čierne autá so slovenskou ŠPZ jazdia okolo mňa tak blízko, že až cítim pohladenie ich spätných zrkadiel na svojom ľavom líci. Možno si povedia, že blázon šľape, keď sa môže viezť.
Určite poznáte ten pocit, keď sa pristihnete pri nejakej činnosti, ako rozmýšľate nad tým, či v ten moment, v niektorom z „kútov“ zemegule robí niekto presne takú istú činnosť. Prípadne rozmýšľate koľko ich asi môže byť. Desať, dvadsať, tisíc?
„Efekt prihliadajúceho“ prezentuje správanie ľudí v záťažových situáciách. Do obšírnejšieho povedomia sa dostal po roku 1964 prípadom Kitty Genovese, ktorú cestou z práce pred jej bytovkou napadol neznámy útočník. Začala kričať o pomoc a z okien sa začali vystrkávať zvedavé hlavy jej susedov. Ani jeden jediný z nich nezavolal políciu, či nepribehol na pomoc. Vrah mal dokonca tú možnosť, že sa k jej ešte živému telu vrátil, aby dokončil svoje zvrátené dielo.
Pretože ju mám rád. Aj keď je vraj bez chuti, ja jej chuť poznám dôverne a veľmi mi chutí. Aspoň teda väčšina klasickej vody z vodovodného kohútika má moje sympatie. Keď nie je prechlorovaná, pijem ju v podstate neustále a žiadne balené náhrady ma nepresvedčili o tom, aby som ju po X rokoch vymenil za niečo iné. Častokrát sa mi stáva, že u známych po otázke, čo si dám na pitie (samozrejme čistú vodu), dostanem namiesto čistej vody balenú minerálku. Akoby klasická voda z vodovodu bola v takéto chvíle nedostatočná.
Digitalizácia na všetkých frontoch. Asi taký má dnes človek pocit, keď nazrie na tradičné formy šírenia informácií, ako napríklad spravodajstvo, reklama, školstvo. Alebo len obyčajné mapy dnes už takmer (minimálne v autách) nahradili GPS prijímače. Poslednou baštou, ktorá zatiaľ odoláva je kniha. Tlačená, nová, voňavá. Prípadne otlčená, ošúchaná, taká, ktorá nosí so sebou dva príbehy, mimo toho jedného, ktorý je v nej písaný tlačiarenským strojom. Digitalizácia sa zatiaľ dotkla najmä historických diel ako napríklad projekt SME „Zlatý fond“. Nové (e)knihy sa pomaličky etablujú po haló efekte elektronických čítačiek. Ako je to s predajnosťou klasických kníh? Ako je to e elektronickými knihami? Čítajú Slováci knihy, kupujú ich?
