Dcéra sa vydala, syn mal promócie.
Kupujem si nový nábytok do prenajatého bytu v inom meste.
Môj muž má takmer nové auto. Jedno z posledných, čo zišlo z montážneho pásu trnavskej Tazky. Má sedem rokov, je biele ako sanitka.
Oceňujem jeho výšku a farbu hlavne pri nákupoch v obchodných centrách, nedá sa prehliadnuť.
Kašlem na snobov, čo s nami bývajú v luxusnom činžiaku, nevedia ani odzdraviť. O tých nechcem hovoriť.
Hneď vedľa stoja dôverne známe sivé paneláky.
Ako doma, aj ľudia sú podobní.
Môj muž miluje dobrý chlieb.
Vystupoval z auta s voňavým, celým pecňom, keď zo susedného bloku vychádzala starenka.
"Dobrý deň."
"Dobrý a aký fajn chlebík máte a kde ste ho kúpili?"
Opiera sa o paličku. Dobrý chlap má nožík vždy pri sebe a odkrojiť polovicu nie je problém.
"Nech sa páči."
"Ďakujem, tu máte peniažky."
"Ale nie, len si v zdraví užite."
Na druhý deň ho čakala pri vchode.
Keď zastal vo dverách, usmieval sa.
"Pozri, čo mi dala."
Malý, háčkovaný a biely anjelik mu sedel v dlani.
