Zdeňka Javorská
Prichádzajú a nesú dary
do bielej krajiny, v tichom zimnom popoludní. Keď sa zotmí, nočný vietor, stopy v snehu, zaveje do rokov minulých.
Hovorili mi, že si mám zložiť tie ružové okuliare. Stále ich mám, len trochu vybledli. Zoznam autorových rubrík: fotobríbeh, medzi ľuďmi, moje lásky, také malé príbehy, obrázky, videné a odpočuté, nielen o kvetoch, Rozprávky starej matere, Súkromné, Nezaradené
do bielej krajiny, v tichom zimnom popoludní. Keď sa zotmí, nočný vietor, stopy v snehu, zaveje do rokov minulých.
To som nepovedala ja, ale môj manžel, keď sme ostali znova sami. Dcéra sa vydala, syn bol s kamarátmi na chate, ale aj tak som dala v noci potajme na parapetu pod oknom dva balíčky s ovocím a čokoládou. Prešlo desať rokov ... syn má po tridsiatke a my...nechce sa mi počítať. Manžel bol v obchode, kúpil chlieb, mandarínky a tri veľké čokolády. Usmieva sa, že či aj dnes urobím balíčky. Odložím chlieb, mandarínky a tie čokolády schovávam do skrinky, aby deti nevideli. U nás chodil Mikuláš len vtedy, keď všetci spali. Ako vtedy dávno, v starom dome, pod horami.
Niekedy sa ma ľudia pýtali, či som si tu zvykla, v tomto kraji. A prečo nie? Je tu krásne, všade dookola hory, čistý vzduch...a ľudia, ako všade na Slovensku, len prízvuk majú iný. Je pravda, že niekedy mi vadí, tá vzdialenosť, keď chcem vidieť tatka, mamu a chýbajú mi aj bratia a sestry...Tak vtedy si zbalím kufre a spolu s deťmi sadnem na vlak smerom na západ. Sú však dni, skôr večery, keď sa to nedá, vtedy...
Chlapi to nikdy nepochopia. Tú ženskú túžbu, po krásnych, bielych šatách. Môžu za to obrázky v rozprávkových knihách a romantické príbehy, v tichých kinách. Už od detstva, snívame si svoj malý, ženský sen. Byť chvíľu princezná...
Spomínam si na tie príbehy. V dobrodružných knihách, aj na tie, v trampských pesničkách. Ešte stále mi v ušiach znie, ako sa Michal Tučný pýta: Ako chcete žiť, bez koní?
myslím na ten dávny príbeh, čo som počula stokrát, ale mohla by som zas, len keby mi ho rozprával môj otec, ako vtedy...
a máva z okna vlaku. Nechcem stáť na peróne sama a smutná. Medzi ľuďmi, ktorí čakajú, že sa im náruč zaplní.
Vedela som, že prídeš, keď rozkvitnú georgíny. Pod starým orechom, v ružových šatách, na bielej stoličke, budeš piť chladivú limonádu v horúcom lete.
Stratila sa mi kniha! Nemá lesklý obal, chrbát má zodratý a zožltnuté stránky. Píšem to len preto, že keď by ste ju náhodou našli, napíšte mi.
Tak a teraz budem najšťastnejšia na svete! Videla som to stokrát v kine, píšu o tom v knihách.
Kúpiť starší dom na dedine, bol nápad nášho dospelého syna. Nám by stačil na staré kolená aj malý bytík. Po dlhých debatách sme to vzdali. Sľúbil, že kúpime len taký, kde bude aj garáž pre otcove auto a malá dielnička a pre mňa malá záhradka, kde si posadím kvety.
Moja mama sa rada smeje a za mlada aj veľmi rada tancovala. Nikdy nebola prísna, skôr kamarátka. Veľmi mi chýbala, keď som sa vydala do vzdialeného mesta. Málo sme sa vídali, každé stretnuie bolo pre mňa sviatkom. Aj dnes príde, máme oslavu, syn promuje. Mala by som sa radovať...
Milujem dni, keď sa zima končí a jar netrpezlivo podupkáva za dverami. Prichádza čas snežienok a nových príbehov. Tento sa začal písať ešte v zime.