na ktorých by som sa aj zasmiala, ale s rozpáraným bruchom by to bol veľmi boľavý smiech. Možno bol na vine aj ten biely župan s jemného froté a značková kozmetika, ktorú som rozložila po celej poličke nad zrkadlom. To som celá ja. Milujem dobrú kozmetiku, aj si ju občas kúpim, lenže denne používam akurát mydlo, sprchové a vlasové šampóny, mastný krém a vrcholom mojej úpravy je lak na vlasy. Z toho ostatného sa veľmi tešia moje príbuzné, keď idem na pár dní do môjho vzdialeného rodiska. A fakt , neklamem, ja im to s radosťou podarujem a keď ma to drapne, tak si v dobrej viere, že už sa naozaj budem pravidelne upravovať, zase niečo kúpim. Ale tu v nemocnici, je to trochu motivačná kozmetika. Aby som sa tešila, že keď sa znovu postavím na nohy, popri múre na chodbe budem rozdávať úsmevy, že to vlastne dokopy nič nebolo. A ten župan... ten som kúpila dcérke, keď prvýkrát otehotnela, aby bola pekná mamina. Aj pred mesiacom tu ležala, na tejto posteli, keď priviedla na svet cisárskym rezom malú princeznú.
Trochu sa jej leskli oči, keď mi ho kládla do tašky. Asi chcela, aby som aj ja bola pekná.
Pri okne sedela pacientka z vedľajšej izby a polohlasne hovorila s postaršou paňou, s ktorou som zdieľala nemocničnú izbu na gynekologickom oddelení.
"Chuderka, tak to už máte za sebou. Vo vašom veku plastika, to je už vážna vec. A ako to dobre zvládate! Aj brucho vám rezali?"
"Čoby, len zo spodu."
Asi sa otočila smerom k mojej posteli, lebo pokračovala trochu tichšie:
"A čo tá mladá, panička ešte vyspáva, že? Také sa vedia šetriť, nie ako my, čo sa celý život nezastavíme, dokial nás len choroba nedonúti ľahnúť pod nože. To klimaktérium, to s človekom narobí. Hodinu som bola na stole pani, hodinu."
Moja spolubývajúca sa podvihla na posteli, trochu zastenala.
"Jáj, pani, tá mladá je už babička. Aj som ju chuderku ľutovala, keď tesne pred operáciou zaspala na fotke dvojročného vnúčika."
Môj nádherný bacuľatý chlapček. Keď bola jeho mama v nemocnici, často sa budil na posteli vedľa mňa a ja som ho rozospatého nosila na rukách. Bola som unavená, hovorila som si, že sú to len tie starosti, až dokial mi moja lekárka nepovedala, že mám v maternici nádor, ktorý treba operovať. Ani som sa nemala kedy zľaknúť.
Čakala ma dlhá noc.
Bolo to horšie ako som čakala, aj som sa hanbila, keď som pýtala lieky na utíšenie bolesti. Sestričky boli zlaté, ale vraj, musíte to vydržať. Zaspávala som nadránom. Ani neviem, ako prebehla vizita. Keď odchádzali, prišiel ku mne starší lekár, čo ma operoval .
"Nebojte sa, videli sme to, nie je to zhubné!"
Tak a teraz som sa ozaj zľakla.
V izbe bolo ticho a teplo.
