Nebola som chorá, len mi zle vyrátali termín. Keď som sa pýtala, kedy sa to moje prvé dieťa narodí, tak mi povedali, že trpezlivosť ruže prináša. Tak som teda čakala a tajne závidela všetkým ženám, čo už porodili a ktorým šťastní oteckovia kvetiny nosili.
Môj syn sa narodil uprostred zimy, v piatok večer. V sobotu mi nikto nezavolal, až v nedeľu prišiel manžel na návštevu. Vo vojenskej uniforme a bez kytice, veď o synovi ešte nevedel.
Trpezlivosť ruže prináša...tak sme všetci traja čakali. Na začiatok jari.
Zelená bola už iba tráva pred domom, keď tam stál v civilnom oblečení a v ruke držal tri červené karafiáty.
Naše druhé dieťa, dcérka, prišla na svet v sobotu večer, uprostred leta. Pri nemocnici bolo kvetinárstvo, len malo na dverách napísané, že v nedeľu majú zatvorené. Môj muž vedel, že na druhom konci ulice je ešte jeden obchod... možno bude mať šťastie. Ako tak kráčal v augustovom sparne, všimol si, že v jednej záhrade okopáva kríky starší chlapík v šiltovke.
„Dobrý deň!“
„Aj vám dobrý,“ trochu zdvihne hlavu.
„Máte krásnu záhradu.“
„Ďakujem,“ chlap sa usmeje.
„Mám k vám prosbu. Mohli by ste mi predať kvety? Kvetinárstvo je zatvorené.“
,,Ľutujem, kvety nepredávam.“
Ten môj zosmutnel, aj ten chlap si to všimol.
„Pre koho ste ich chceli?“
„Idem do pôrodnice, narodila sa mi dcérka.“
„Tak chvíľu počkajte.“
Berie do rúk nožnice. Ten môj stojí pri plote, v rukách drží peniaze.
„Nie, nie, to si nechajte a pozdravte manželku!“
Mám rada ruže, ale tieto gladioly boli úžasné. Červené, žlté, biele aj ružové...vysoké a vznešené. Chcela som ich zrátať. Tri, šesť, deväť...potom som prestala. Tá váza pri mojej posteli bola ozaj veľká, no ledva sa tam zmestili.
Moje deti dávno dospeli.
Konečne mám aj ja záhradu. O chvíľu je tu jar, tak som bola v pivnici skontrolovať hľuzy georgín a cibuľky gladiol. Ešte nemám všetky farby. Musím dokúpiť, aby celý záhon žiaril.
Čo ak sa niekto pri nich pristaví...
