Pestovala ma na rukách a kŕmila ako vtáčika, malými kúskami letného jablka. Svietilo slnko a spievali vtáčiky.
Prestala som dýchať a slnko zastreli čierne mraky.
Šupka z jabĺčka sa vzpriečila a zastavila mi prísun vzduchu.
Zúfalá babka so mnou triasla a utekala pre pomoc do domu oproti. Položili ma na posteľ a márne sa snažili vybrať ten neposlušný kúsok jablka.
Ženy plakali. Obliekli mi biele šaty, do truhly.
Vtedy prišiel domov sused. Nasilu mi otvoril ústa a prstom zatlačil šupu hlbšie do hrdla. Začala som revať, asi ma nechtom poranil.
Už nikdy nechcela moja babka ostať so mnou sama.
O pár rokov, to som už chodila do školy, bývala som smutná, keď kamarátky hovorili, že idú k babke na prázdniny. Otcova mama zomrela, keď mal deväť rokov a táto mamina, keď som mala päť.
Často mi o nej rozprávala:
"Bola poštárka na dedine a milovala Janka. Vzdelaného, fešáka ,čo mal
aj bicykel. Chcela ho ešte jedna z vedľajšej dediny a písala mu listy.
Nerozhodný Janko jednej písal a s druhou večerami postával pod bránou.
Tak to išlo celú zimu. Prišla jar a listy od tej druhej nechodili. Asi mala iného...
Pred Veľkou nocou sa Agneška spovedala, že tie listy zadržala. A večer pod jabloňou zverila sa Jankovi, ako jej závidí, že každý rok zarodí.
Táto fotka je z tej jari.
V lete sa chodilo na sezónne roboty do Čiech. Aj Agneška išla. Skúška lásky?
Prešiel týždeň a Janko vybral bicykel, naložil aj kamaráta, čo tam mal tiež frajerku a hajde do Čiech. Traduje sa, že tam išli tri dni a v noci spali v stohoch slamy.
Na jeseň sa brali a o rok pôrodná babica vážila na mincieri dve maličké dcérenky. Ja som bola prvá a Boženka sa narodila po mne o pár minút.
O päť rokov sa narodili zase dvojičky. Chlapček sa narodil drobučký a za pár dní zomrel. Za sestričkou Marienkou plakali všetci, keď deväťmesačná zomrela na zápal pľúc.
Agneška bola hlboko veriaca žena a prosila Pána Boha, aby jej ešte požehnal.
Prišli chlapci, skoro každý rok a bolo ich päť. Tešila sa každému.
Zdravie mala podlomené dlhou chorobou, ale keď len trochu vládala, brala do rúk motyku. Šíru trnavskú tabuľu kropil jej slaný pot, keď okopávala repu.
Na jeseň jej priviezli z trnavského cukrovaru plné vrece sladučkého kryštálu."
Už rok beriem do rúk motyku a cítim, že je pri mne.
Ona prestala kopať, keď mala päťdesiat a ja od päťdesiatky mám záhradu.
Repu, tú som nesadila. Mám tam ruže a dve mladé jablone.
