Práve lovili v kufroch vianočné dobroty, vychovávateľka zabudla zatvoriť ústa, lebo som mlela len jedno, že mám rodinné dôvody. Na druhý deň v škole, to isté. Ešte dnes vidím triednu v tehotenských šatách ako mi matersky radí zvážiť toto rozhodnutie.
Ja som sa už videla vo fabrike, pri stroji a ako večer sadám k učebniciach.
Určite som prečítala kopu budovateľských kníh. Čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku.
V noci pršalo a v ranných lúčoch sa v kalužiach vyvaľovali dážďovky.
Vo fabrike hučali stroje, robotníci pracovali.
Poslali ma nosiť akési železné drôty, tuším boli na nich cievky. Dobrá robota, len to dlho trvalo, lež sa išlo na obed.
To sa bude večer písať. Pri lampe, bez strachu, že ešte nemám urobené rysy. To už je za mnou, aj stavebná priemyslovka.
Mala som bohužiaľ pravdu. Do školy som vrátila až po štrnástich rokoch.
Čo všetko mohlo byť iné. Kariéra, manžel, deti.
Čas letí, čas uteká...ktosi vravel...stretnúť človeka.
Stará vilka na predmestí, zvyšky parku a paneláky. Dušičkový čas.
Veselo zazvoníme a hrnieme do teplúčka, rovno cez jedáleň, kde tichúčko večeria asi desať starkých.
"Prišli sme vás pozrieť, tu máte pomarančíky, koláčik, viete ako bolo krásne na cinteri, čo tam bolo ľudí a dnes aj svietilo slniečko."
Svietilo. Na farebné listy a na sviečky na hroboch.
Tak som sa na neho tešila. Strýko sedí na posteli, neodpovedá, prázdnym pohľadom ma ľaká.
Mama hovorila, že sa mu už nechce žiť, nikoho už nemá, všetci pomreli. Spolužiaci, kamaráti, málokto unesie skoro desať krížov.
Každé leto prichádzal z Plzne na dovolenku.Vždy som sa tešila na debaty o knihách a histórii a všetci na jeho maľované obrázky a na parádne fotky, čo robil celej rodine.
Nám dievčatám hovoril, že najkrajšie na ženách, sú dlhé vlasy. To sme mali všetky.
Dlhé, čierne mala dievčina v Nemecku, mali sa brať, aj tá loď do Ameriky odplávala bez neho.
Čas letí, uteká...stretla som človeka.
