Bola skorá jar.
Vybrala som sa túlať do obchodov. Robila som to vtedy, keď som mala plné zuby bývania v našom zariadenom a predraženom prenájme. Čo z toho, že to bol pekný a zariadený byt, keď som si nemohla ani kliniec pribiť.
Bola som veľmi unavená po všetkých tých úradných vybavovačkách, ale šťastná. Budeme mať malý domček na vidieku.
Ešte teraz sa uškŕňam, keď si predstavím ako sa tvárili v bratislavských realitkách po mojej otázke, či nemajú na predaj domček vzdialený od Bratislavy najviac dvadsať kilometrov a v cene do dva a pol milóna. Nemožné...
Aj tak sme ho našli. Malý, starší, bez vodovodu so suchým WC. Prípojky boli pred domom, plyn zavedený, cez strechu netieklo.
Ikea voňala kvetmi, farebnými sviečkami, drevom a dobrými nápadmi, keď hlásili, že si mám dať pozor na svoje osobné veci, ako vždy.
Pred pokladňou som si išla vybrať z kabelky peňaženku a nemohla som uveriť, že moja trochu odretá, čierna kabelka tam nie je. Neveriacky som sa obzerala okolo...
Okradli ma!
Rozbehla som sa k chlapom za pokladňou. Tvárili sa prísne a dôležito, strážili, len neviem čo. Prosila som ich, aby mi pomohli a oni že pani, na stene je telefón, volajte na políciu.
Oči mi zaliali slzy. Veď nemám peniaze. Bezradne hľadám drobné vo vreckách. Okolo stoja ľudia s ľútostivým pohľadom. Chvalabohu, nahmatám mobil a volám políciu. Chceli vedieť, čo som mala v kabelke.
Peňaženku s tromi stovkami, prázdne kreditky a občiansky, moje drahé dioptrické okuliare na splátky...tak tie môže vyplatiť.
Prebolelo, doklady mám nové aj adresu. O chvíľu bude znovu jar a ja som si spomenula, že som mala v tej kabelke dáždnik, na ktorom sedeli lastovičky.
Vonku prší.
Chýba mi dáždnik.
