Keď mala moja dcérka štrnásť rokov, bola veľká móda mať niečo z polárnej líšky. Bohatí, kožušteky a tí menej solventní aspoň čiapku alebo golierik. Viem, teraz sa to nenosí...a ochrancovia zvierat...
Jedného dňa priniesol manžel domov dve súpravy. Huňaté čiapky a nadýchané goliere. Pre mňa tmavú, ako moje vlasy a druhú dcérke, bielu ako sneh. Usmieval sa, že teda mám to ukryť v spálni, za chvíľu sú Vianoce. Netušil, čo spôsobil...
,,Nie som márnivá a dcérke doprajem."
Potichu si mrmlem pod nos, keď odišiel do kuchyne. Po večeri už zasa stojím pri skrini. Otváram dvere a striedavo si kladiem na hlavu čiapky. Raz bielu, potom tú tmavú. Hanbím sa za seba, neviem si vybrať ktorú. Nie som chamtivá, ani vtedy som nebola, no najradšej by som mala obe. Na muža sa hnevám...mal mi radšej kúpiť kozmetický balíček ako vždy, aspoň by som netrpela.
Na druhý deň, keď prišla dcérka zo školy, začala som sondovať, či by predsa radšej nechcela...
Ona nie je na parádu, mašličky a volániky. Keď sa jej pýtame, čo chce, aké oblečenie, sú to vždy rifle a teplákové súpravy a najdrahšie, to boli nohavice na jazdenie. Bývame v meste, ale ona od malička chodí na Štátne majetky. Tam je jej svet.
Psíkovia a mačičky, teliatka a kone.
Lezie to zo mňa ako z chlpatej deky...
,,Otcovi nepovedz, že som ti ukázala jeho darčeky...také sú krásne..."
Nechápe, ako môžem tak túžiť po paráde. Nikdy som taká nebola, aj keď mám rada pekné veci...vždy boli deti prvé...toto sa mi nikdy nestalo. Úprimne. Nikdy predtým ani potom.
Má sklonenú hlavu. Nevidím, že sa smeje.
Len z otvorenej skrine sa na mňa škerí... nadýchaný golierik.
,,Mami, mám návrh. Nechaj si obidve, ale musíš mi sľúbiť..."
,,Samozrejme, čo len chceš."
,,Ale musíš mi to sľúbiť dopredu."
,,Dobre teda."
,,Pod stromček chcem psa."
Ticho sa dá krájať...ja a zvieratá...nie, že by som ich nemala rada...veď aj morčatá, rybičky a škrečky som im dovolila chovať v panelákových izbách, ale psíča?
,,Ja sa budem o neho starať."
,,Tomu verím, si zodpovedná, ale..."
O pár dní stála v našich dverách návšteva. Naša známa z Moravy.
Mala takú čiapku ako budem mať aj ja a v rukách bez rukavíc držala čierne klbko.
Dali sme mu meno Džino.
Chudák maličký...chceli ho utratiť, bol najslabší z vrhu, taký bastardík.
Raz ma veľmi vyľakal. Strčil hlavu do mriežky na starom šlapacom stroji. Bola som s ním doma sama a on pišťal privretý...ani neviem, ako som ho oslobodila.
Čierny, s bielym golierikom sedával pri gauči a zohrieval mi nohy večerami, keď som prišla unavená z roboty.
Manželovi strážil kufrík a nikto iný ho nesmel otvoriť. Strážil dobre, aj syn to priznal, že štekal, keď chcel tajne potiahnuť otcove cigarety.
Miloval kockový cukor a Lentilky a tak krásne vedel prosiť...stál na zadných nohách a prednými tlieskal.
Celých šesť rokov.
Potom ochorel, veľmi trpel. Aj syna to bolelo, keď ho hladil po kožúšku, aby necítil to pichnutie ihly, čo ho navždy uspala.
V paneláku, pod horami, v izbách mojich detí, hrajú sa dnes vnúčatá.
My žijeme pri jazere, na rovine.
O chvíľu budú Vianoce...
Sedím v starej izbe a nohy mi hreje...
Jedno klbko čierne, druhé biele a to tretie, čiernobiele.
Štekať síce nevedia, ale môžete ich pohladiť.
