Mala som devätnásť a moje prvé dieťa sa pýtalo na svet. Čakala som kedy príde na svet, zaplače....a ja zažijem ten pocit:
Som mama!
Ležala som celú noc a celý deň v bolestiach v chladnej sále na operačnom stole. Vraj pri prvom to tak býva.
Keď sa narodil, neplakal. Usmiala som sa na lekára, čo mi vravel, že mám syna. Nemala som okuliare, bola som vyčerpaná. Pamätám si, že niekto v bielom, držal na rukách bielu perinku.
O piatej ráno som uprosila sestričku, aby mi ho ukázala.
V postielkach spali dvaja.
„No, ktorý je ten váš?"
Šibalsky sa smeje.
„Som matka, to vycítim."
Bol to ten druhý. Klamali v tých knihách!
Večer mi ho doviezli v dlhom vozíku s vaničkami a ukričanými balíčkami.
Napapal sa a potom ho odviezli. Tak to išlo tri dni.
Na štvrtý deň asi na mňa zabudli. Mýlila som sa. Prišli mi povedať, že je modrý, dusí sa. Má zápal pľúc a niečo so srdiečkom...
Nechápem, veď mu nič nebolo...dobre, počkám na výsledky.
Stojím na dlhej chodbe pri okne. Prestal padať sneh.
Na inom nezáleží, len nech prežije.
Čo to písali v tých knihách? Kedy budem mama?
Už viem, keď sa druhý raz narodí.
Prešli dlhé tri týždne.
V bielej sanitke, na rukách mi spinká moje prvé dieťa.
Ideme domov.
Prejde rok a znova sedím v sanitke.
Donesiem mu sestričku a budeme veľká šťastná rodina. Tuším aj to písali v nejakej knihe.
Narodila sa zdravá, len málo priberá...Nie, nemôže byť chorá!
Zasa stojím na tej chodbe. Za oknom sa smeje letné slnko.
Mala som byť šťastná....no mám strach.
Šťastie sa nedá plánovať, to zabudli napísať.
Moja malá mala zapálené uško, dali jej lieky, také maličké, biele a môžem jej ich dávať aj doma.
Za oknom, na kvete sedia osy.
Ako je to s tým šťastím?
Priletí si kedy chce...
Zlaté mušky...
Radšej si ich schovám dlaní.
