Mal deväť rokov, keď mu zomrela mama. Starší bratia už neboli doma a jediná sestra žila v kláštore.
S otcom zostal iba on a brat Stano. Peňazí bolo málo, tak pásli bohatým gazdom kozy, kravy...za hrnček sladučkého mlieka a nejakej stravy.
Od jari do jesene.
S príchodom zimy, kozy, ovce aj kravy zavreli do maštale a v gazdovských dvoroch, vo veľkých kotloch, varili jaternice a iné dobroty, o ktorých sa im chudobným, ani nesnívalo.
Tak to bolo aj u jeho tetky, čo žila na kopaniciach nad dedinou.
Mala menej detí a väčší dom, v maštali kravku a v chlieviku prasiatko.
Keď im odkázali, že sa má malý Laďa u nich zastaviť, už sa im slinky zbiehali...
Necítil chlad a studený vietor, keď sa v chatrnom kabátiku, vracal po strmom chodníku, popri Járku, s ťažkou plechovou kanvičkou. Ani do nej nenazrel od strachu, že rozleje tú dobrú mäsovú polievku.
Keď prišiel domov, rýchlo ju na piecku postavil.
Potom už len čakali. Na tú vôňu mäsa, čo sotva poznali.
Keď po dlhej, predlhej chvíli, otec opatrne nadvihol horúci vrchnák...
Mal slzy v očiach a chuť srvátky na jazyku.
,,Tí lakomci! Namiesto polievky, kýšku nám poslali!"
Prešli roky.
Malý Laďa, nie je malý a čo je horšie, už nie je medzi nami.
Len ten jeho potok, z detských hier, čo sa volá Járek,
stále tečie pod valašskými horami.
