Keď sa narodil môj prvý syn, najmladší brat mal šesť rokov. Bol trochu rozmaznaný, viac ako jedináčik. Stále sedel mame na kolenách. Hovorila mu nežne: Ty môj Miško. A to ma trochu hnevalo. Mal iné meno, volal sa Jožko, na Michala ho len krstili. Jasné, že som žiarlila. Ja som na jej kolenách bola len dva roky, lebo pribúdali ďalší, až nás boli štyri páry.
No tento braček bol a stále je ten malý.
V mojich očiach ani nevyrástol. Stále má päť rokov a rozčuľuje sa na chodbe popradskej pôrodnice, že mu musia ukázať synovca, keď už je tým strýcom. Nepomohlo. Môj synček bol chorý, ležal pod kyslíkom.
Keď obaja povyrástli, začali sa podobať. A to nielen tvárou, i gestami.
Aj sestry sa vydali, bratia oženili, len ten najmladší sedával s gitarou na lavičke za domom s kamarátmi, frajerský a usmiaty.
Boli to pekné roky. V našom starom byte bývalo veselo, keď sme sa tam všetci stretli, niektorí aj s deťmi.
Keď zomrel otec, mame pribudli vrásky a pred rokom, zabudla sa usmievať. Aj mne padali slzy na kvety s čiernou stuhou a nápisom: Braček, zbohom.
Narodil sa posledný a zomrel prvý. Nie, to sa nedá pochopiť, zabili ho drogy.
Odvtedy prešiel rok, ešte máme čierne šaty. V tejto sále sú tiež kvety.
Znie slávnostná hudba, príhovory. Na pódiu stoja v rade absolventi.
"Pozri, aký je len pekný... Mišenko!"
"Mami, to je..."
Tak toho som sa bála, tej podoby...a či si vzala lieky.
"Ja viem..."pohladí po ramene.
"Takto z dialky sa mi zdalo, že to stojí on, Joženko."
Mama neplače, usmieva sa. To mne padajú slzy.
