Moja záhrada je ešte tichá. Hrubá, biela perina ukrýva zabudnuté sponky do vlasov, ktoré tam naša malá, v tráve stratila. Aj ten modrý povrázok, čo visí na holých konároch mohutného orecha, len spomína. Na vnuka, čo sa hojdal v korunách, v sparnom dni, minulého leta.
Skloním sa, bližšie k zemi ... v teplej dlani, sneh mi slzí. Naberám si plnú hrsť, trochu stlačím, ako to robia deti, keď chcú stavať snehuliaky.
Nenápadne sa obzriem za plot, či sa sused nepozerá.
Jedna guľa, potom druhá...ešte jedna malá, to bude hlava. Za nechty mi vliezol mráz, je neskoré popoludnie a mne sa vôbec nechce ísť do teplej kuchyne po hrniec.
Postavila som si snehuliaka. Aby mu nebolo zima, bez klobúka, na hlavu mu dám žiarivý, kvetinový veniec.
Ešte dnes, pošlem jeho podobizeň za sedmoro kopcov a sedmoro riek. Tam, kde slnko vychádza a kde sa je počuť detský smiech.
A zajtra, pôjdem zasa do obchodu. Musím kúpiť veľa nových sponiek a jedno veľké klbko, modrého špagátu.
