Často sme sa sťahovali v posledných rokoch, ktovie kde skončila...
Bola som veľmi netrpezlivá, keď otec otváral balík z Prahy. Samé knihy z antikvariátu. Mala som jedenásť a už dávno predtým mi o nej otec rozprával.
Poviete si: Iba kniha...papierový príbeh.
Zaliezla som na gauč v kúte a už som bola tam, kde spln má svoju pieseň a slnko sa kúpe v zátoke.
Chodila som na strednú, mala som šestnásť, keď sme boli v Prahe na výlete. Spali sme v malom hoteli na Smíchove, len jednu noc. Pripadalo mi to symbolické: moji "Hoši" zase v Prahe, po tridsiatich piatich rokoch.
Mala som tú knihu pod vankúšom. Na druhý deň moje spolužiačky trávili hodiny v Bielej labuti a ja antikvariátoch. Ale ich tam bolo... len na Václaváku som bola asi v troch. Veľmi skoro prišiel večer a odchod. Mali sme sa všetci stretnúť o jedenástej na Hlavnej stanici. Čakala som na električku, celá šťastná s papierovými úlovkami. Mala som do odchodu štyri hodiny, tak som išla na návštevu k sesternici, kde som zistila, že tá moja najvzácnejšia kniha ostala v hoteli.
Odviezli ma autom, lebo do odchodu chýbala už len hodina.
Na recepcii s malou dušičkou sa pýtam, či ju našli pod vankúšom, že by mi veľmi chýbala, je to taký môj talizman...
Ten pán bol trochu v rokoch a vedel kto bol Rikitan, jeho syn bol skaut a poznal Foglara. A že či náhodou nechcem, aby mi ju podpísal. Kto by nechcel... na vlak som odišla bez knihy.
O týždeň mi prišla z Prahy v balíku. Nič sa jej nestalo, len na prvej strane bolo napísané: Zdeňce - Jaroslav Foglar.
Potom som sa sťahovala pod tatranské štíty. Na poličke stáli knihy: Moje dieťa, rozprávky, kuchárske aj romány, ale vždy tam bolo trochu miesta pre tú starú knižku, čo ukrývala moje detské sny.
Tak to bolo tridsať rokov.
Keď sme sa sťahovali sem, na rovinu, stratila sa.
A viete čo? Ani ju nehľadajte.
Keď prídu dni, že sa nedarí,
čítam si jej príbehy
so zavretými očami.
Veď ich poznám.
