Na dva roky.
Len malí chlapci sa hrávajú na vojakov. V maminom bezpečí a dedkovej záhrade.
V noci som revala do vankúša a písala dlhé listy.
Slúžil v Prešove a bol tankista, ja som tkala obrusy vo fabrike v Kežmarku. Po polroku mi napísal, že ho prevelili do západných Čiech. Horúce slzy mi skoro zabránili dočítať list do konca. A tam stálo, že to bol vtip. Odpustila som mu. Až do konca vojenčiny nás delil iba plot v malom meste pod Tatrami.
Tešili sme sa z každej spoločnej hodiny. A hnevalo nás, že jeho vychádzky boli do polnoci a slobodáreň, kde som bývala, mala prísne pravidlá. A možnosti, kam sa dalo ísť, dali sa vyrátať na jednej ruke. Jedno kino a dve sivé, neútulné reštaurácie. Príroda, ...jasné, veľmi pekná, ale len v lete, keď fúkalo od Tatier, nestačila ani tá pichľavá vojenská deka. Mala som sedemnásť, keď rukoval. Prešiel rok a bola som dospelá, tak sme si vymysleli svadbu. Rodičia nás márne odhovárali, že máme čas. Zmĺkli, keď sme tvrdili, že musíme.
Aj tak by nepochopili. Nebola som tehotná, môj milovaný dostal dovolenku, civilný sobáš bol vo štvrtok na miestnom úrade, na druhý deň sme už sedeli v rýchliku aj s jeho mamou a otcom.
Pochádzam z veľkej rodiny. Mám štyroch bratov a tri sestry, som najstaršia. A ešte rodičov, tety, ujcov, krstných rodičov, bratrancov a sesternice, dedka, babku...a všetkých som chcela mať v našom kostole, keď tam budem celá v bielom stáť a prisahať, že ho budem ľúbiť a navždy.
Tak taký je to príbeh jarnej lásky. Prostý. V rozprávkach sa svadbou končí.
