„Ideme si niekam vyraziť?“ navrhla som skleslo, ale keďMarek súhlasil, začala som sa tešiť. Ani sa nepamätám, kedy som si naposledydobre zatancovala. Šli sme do podniku, kde dunelo nejaké techno alebo čo tobolo (nechcela som byť trápna, tak som sa nepýtala) a bola som tam evidentnenajstaršia, ale vôbec mi to nevadilo. Marek mi zmizol niekde medzi spotenými, úplnerovnako mechanicky tancujúcimi postavičkami, tak som sa pretlačila k barua snažila som sa objednať si tak, aby si to všimol aj čašník. Kričala somzo všetkých síl: „Mineráááálku!!!“ Chalan za barom mi ju podal a zareval:„Tridsapääääť!“ Hľadala som dve dvacky,ale nejaká ruka už za mňa zaplatila a keď som sa otočila, stál tam môjnový kolega Tibor a škeril sa na mňa. „Aj ty si tu pripadáš, ako keby sisa vrátila z chladničky?“ „Z akej chladničky?“ divila som sa. „No napatológii, ty ťulpas. Vypadnime.“ A už ma ťahal von. Sadli sme sik nemu do auta a zrazu bola tá čarovná nočná atmosféra, také inézvuky a vône a rozhovor o strašne dôležitých veciach aj ototálnych kravinách. To, čo si pamätám, keď som bola mladšia, že ma ťahalov piatok večer von – akože chľastať a tancovať na stoloch, alev skutočnosti mi išlo o toto – zažiť niečo také intímnea naozajstné s jedným človekom – mužom alebo ženou, pohlavie vôbec nehralorolu. Nie vždy to vyšlo, ale keď áno, stálo to za to. Nedalo sa to totiž naplánovať. Dalo sa to zažiťv aute alebo na obrubníku chodníka pred podnikom alebo aj na „hojdačke“ –kovovej plošine zavesenej pod mostom SNP. Tam asi najviac.
Tak to som teraz zažívala s Tiborom a ľutovalasom, že už mám dvadsaťsedem a viem, že muži sa málokedy chcú len kamarátiťa že sa Tiborovi páčim a že sa to práve ide celé skurviť.
Chvíľu sme mlčali, keď povedal: „Ty sa bojíš, že to na tebabudem skúšať, čo?“ Tak to ma zabil. „Neboj sa, páčiš sa mi, ale mám frajerkua budeme sa brať. Tým nechcem povedať, že si domýšľavá, ale že mňa sa báťnemusíš.“ Strašne ma to dojalo. Je to zvláštne, že tí úplne perfektní chalanima väčšinou vôbec nepriťahujú. Priťahujú ma buď kurevníci, alebo alkoholici,alebo na nič nepoužiteľní flákači. Alebo takí strašní tupci, že by mali mať zákazotvárať tú svoju rozkošnú pusinku.
Tibor ma hodil domov a cítila som, že by mi bolo faktľúto, keby som takéhoto človeka stratila.
V sobotu ráno mi Marek zavolal, či s ním nejdem na„príjemnú návštevu“. Vďakabohu pred vlastným bratom nemusím predstierať, žemám straaaašne veľa spoločenských povinností, tak som súhlasila. Podrobnosti miodmietol povedať. Ale keďže to vymyslel Marek, nudiť sa asi nebudem.
Vyšli sme po točitých schodoch starého domu pod Hradom ažúplne pod strechu. Ešte sme ani nestihli zazvoniť a dvere sa už rozletelia stála v nich malá, štíhla, asi päťdesiatročná pani. Bola krásna,pestovaná a elegantná a okolo prenikavých očí mala nádherné vejárikyvrások. Objala Mareka a zamatovým, hlbokým hlasom ma privítala: „Nokonečne ťa spoznávam, Veronika! Poď dnu a pomôž mi s obedom.“ Vrhlasom prekvapený pohľad na Mareka, ale ten sa len usmieval a postrčil madnu. Vošla som do bytu a ten ma hneď pohltil svojou načačkanou, voňavoua neskutočne útulnou nádherou. Všade boli rozvešané farebné látkya rôzne predmety, ktoré už na prvý pohľad pre ich majiteľku niečoznamenali. Rôzne asi africké masky, sošky, kamene a mušle boli rozvešanéna stenách a zdobili drevené kusy nábytku. Cítila som sa ako Alenkav ríši divov a nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo.V kuchyni bolo na stole v rozkošnom binci nakopených tisíc druhovrôznej zeleniny, čerstvých byliniek a fľaštičiek s neznámym obsahom. „Radato pri varení vidím pekne pokope,“ povedalabez toho, aby sa ku mne otočila. „Podaj mi tú vysokú zelenú fľašu.“ Počula somz vedľajšej miestnosti buchot a šramot a vzápätí nahlas zaznelanejaká africká tradičná hudba. Marek vtancoval do kuchyne a plesol sa počele: „Jáj, zabudol som vás predstaviť. Toto je moja duchovná radkyňa.A náhradná matka.“ Žena sa na neho láskyplne usmiala a podala mi rukuzamastenú od oleja: „Vanda. Budeme kamarátky.“ A pokojne sa otočila kusporáku. O desať minút, ani neviem ako, som už tancovala po kuchynis mrkvou v jednej a nožom v druhej ruke a smiala somsa ako blázon spolu s Vandou a Marekom. Keď hrniec na sporáku bublala my sme boli úplne spotené a zababrané od všetkého možného, zvalilisme sa do obývačky na gauč a spokojne sme oddychovali. Marek sa niekamvytratil a v byte zavládlo ticho a pokoj. Vtedy sa mi Vandavážne zadívala do očí a povedala: „Ty sa v tom pekne plácaš, čo?“Najskôr som chcela namietať, že neviem, o čom hovorí, ale vlastne somveľmi dobre vedela. Plácam sa v celom živote a najmä v chlapoch.Tak som len prikývla a chvíľu sme mlčali. „Keď budeš chcieť, pomôžem ti,“povedala vážne. „Ale budeš sa musieť veľa učiť.“ A opäť sa odmlčala.Nemala som vôbec o čom premýšľať. Napriek úplnej absurdnosti tejtosituácie a konverzácie, ktorá sa odohrávala len v náznakoch, somvôbec nebola zmätená a cítila som sa úplne normálne. Až keď som o tomcelom rozmýšľala večer v posteli, začala som mať pochybnosti o tom,či sa to, čo sa tam odohralo, nebol len nejaký prelud. Ale keď som s Vandou hovorila, všetko dávalozmysel. Aj keď začala pekne zostra. „Tvoj problém je, že si príliš zameranásama na seba. To je príčina väčšiny tvojich problémov. Vôbec nemyslíš na to,ako tvoje správanie ovplyvňuje iných ľudí. Je to preto, že sa tak veľmi snažíšzakrývať svoju neistotu, že vôbec nemáš priestor a čas na prežívanieskutočných vzťahov.“ Trochu sa ma dotklo, čo Vanda povedala, ale vedela som, žemá úplnú pravdu. Preto som len pokorne sklopila hlavu a nič somnepovedala. „Vidíš, aj teraz to robíš. Tváriš sa ako úbožiatko, aby somk tebe už nebola taká kritická. Snažíš sa predstieraním nevinnosti vzbudiťvo mne súcit.“ Povedala Vanda pokojne a usmievala sa pri tom. Očervenelasom až po korienky vlasov. „Vôbec ťa za to neodsudzujem, Veronika, bola somúplne taká istá, ako ty. To, že ľuďmi manipuluješ, si vôbec neuvedomuješ.Naučila si sa to v hlbokom detstve od dospelých ľudí v tvojom okolí.Väčšina ľudí na svete na týchto chorých princípoch funguje do konca života a nikdyna to neprídu. Peklo vo vzťahoch, ktoré prežívajú, považujú za ranu osudu aleboz toho obviňujú iných. Ale čo je najdôležitejšie: existuje cesta von. Ale nieje veľmi pohodlná.“ Trpezlivo čakala, kým spracujem, čo som práve počula. „Terazsa budeš pýtať ty. Odpoviem ti na všetky otázky, na ktoré budem poznať odpoveď.Vždy ti môžem dať len to, čo sama viem. Ak nebudem poznať odpoveď ja, vôbec sanemusíš báť – každá otázka, ktorú úprimne položíš, ti bude zodpovedaná. Možnonie hneď, ale raz to bude určite. Pokojne sa pýtaj na to, čo by si chcelavedieť.“ Premýšľala som asi tri sekundy.Bola len jediná vec, ktorú som chcela vedieť najviac na svete. „Prečo nemámšťastie na mužov?“ Vanda sa vážne zamyslela a potom povedala: „Prvá vec,ktorú musíš vedieť, je, že naozaj nie všetkým ľuďom je súdený šťastný,celoživotný vzťah. Napriek tomu, že väčšina ľudí po takom vzťahu túži, niekaždému je v tomto živote dopriaty. Je množstvo iných úloh, ktoré námvyššie sily pridelili a preto sa môže stať, že napriek tomu, že sa budešroky krvopotne snažiť nájsť a udržať si toho správneho chlapa, nemusí sati to podariť. Druhá vec o „šťastí na mužov“, ktorú musíš vedieť, je, že dobrývzťah nemôžeš mať, kým ho potrebuješ.Až keď sa naučíš byť šťastná sama so sebou, budeš pripravená podeliť sao svoj život s partnerom bez toho, aby ste sa navzájom oberalio energiu. A tá tretia vec je veľmi praktického charakteru – a ajto bude tvojou úlohou – musíš zistiť, prečo si vyberáš mužov, ktorých sivyberáš a ako si vyberať inak, lepšie.“ Opäť som chvíľu spracovávala. „Akoto teda zistím?“ opýtala som sa. „Najskôr musíš zistiť, prečo sa máš tak málorada. Keď nabudúce prídeš, prinesieš mi zoznam všetkých kritických výrokov,ktoré si o sebe v živote počula. A všetkých situácií, ktorézranili tvoju sebaúctu. Začni detstvom a skús si spomenúť na čo najviacvecí. A na dnes už stačí.“ Vyhlásila Vanda rázne a zakričala: „Marek,poď obedovať!“
Keď sme odchádzali, Vanda ma pevne objala a cítila somsa, akoby ma ešte nikto v celom mojom živote skutočne neobjal.A pozrela sa na mňa tak, že som mala chuť stať sa štvorročným dievčatkom,môcť sa k nej túliť, loziť jej po nohách a ťahať ju za uši. Večer somsi sadla k domácej úlohe a na moje prekvapenie (keď šloo články, sedela som aj hodinu za prázdnym monitorom) sa zo mňa začalivaliť rôzne spomienky tak rýchlo, že som mlátila do klávesnice ako šialená.Niektoré boli tak strašne staré, že som normálne cítila vlhkú zatuchlinu, ktoráz nich vanula. Pred očami sa mi mihali tváre všetkých členov rodiny,starých tučných učiteliek a príšerných rozmaznaných spolužiačoka všetci na mňa kričali tie hrozné veci, na ktoré som zabudla tak dávno...„Ty odporné, zlé, drzé dievčisko! Nečuduj sa, že ťa nikto nemá rád! Fúj, Veronasa pocikala! Okamžite choď do svojej izby a nevychádzaj z nej, kým sanezmeníš!“ V nemom úžase som sledovala tú promenádu tvárí pokrivenýchodporom a bol to odpor voči mne, malej bezbrannej Veve a to mivohnalo slzy do očí. Rozrevala som sa ako malé decko. Ako to malé decko, ktorévtedy nerevalo, lebo by sa mu smiali ešte viac. Tak to by na dnes aj stačilo,nie? Vypla som počítač a šla som spať.
