Tá vec tak šuští okolo uší, že by ste nepočuli ani blížiacisa kamión, a keď si chcete niečo vytiahnuť z vrecka, musíte túpotvoru rozpárať mačetou. Keď si to chcete vyzliecť, zistíte, že mama vám tosíce vedela doma pekne zapnúť, ale teraz tu nie je a tie plastové gombíky sú evidentneväčšie ako dierky.
Keď o nejaký čas opäť prší, s čerstvou spomienkouv pamäti sa snažíte vyplížiť z domu bez toho potupného monštra, lenžemama vás samozrejme zmerčí a falošne láskavo volá: „Máš na sebepršipláštik?"
Pršipláštik?! Tá vec by sa mohla pokojne volať„gumená gilotína" alebo „igelitová smrť". Neznášam pršipláštiky.
Keď ale dosiahnete vek šesť rokov, ste verejne uznaný zadospelého, zodpovedného jedinca a dostanete dáždnik. Nemať v šiestichdáždnik je ako byť v tridsiatke panic. Proste ho musíte mať.
Môj prvý dáždnik bol nádherný. Doniesol mi ho tatinkoz Nemecka. Bol priesvitný, so Snehulienkou. Nie s trápnou DobšinskéhoSnehulienkou! S Disnyeho Snehulienkou. Uau. Keď som s nímvyšla na ulicu, všetci zeleneli závisťou. Nosila som ho, aj keď pršali asi dvekvapky za hodinu. No ako vôl kožu.
Lenže dáždnik ma, sviňa, podlo zradil - roztrhal sa.Nemohla som tomu uveriť. Môj nádherný snehulienkový dáždnik mal dieru ako hrom.Rovno cez Snehulienkin ksicht. Ešte dnes mi je do revu, keď si na to spomeniem.Sakra, rodičia, nebuďte takí krutí! Nedávajte deťom šteniatka, ktoré aj tak razumrú a dáždniky, ktoré sa roztrhajú! Neviete, čo to urobí s krehkoudetskou dušičkou?!
Tak som na dáždniky zanevrela. Mať dáždnik so Snehulienkouje ako ochutnať naozajstného lososa. Už nikdy si nekúpite tú nafarbenú oranžovúlož.
Keď už som bola príliš stará na pršiplášť (v štrnástichuž by to asi fakt pôsobilo bizarne), občas som aj zauvažovala, prečo vlastnestojím na zastávke a za golier mi steká prúd ľadovej vody. Ale rana eštenebola zahojená. Chiméra Snehulienky s roztrhnutou hubou mi nedovolilapohnúť sa ďalej.
Potom som sa stala pankáčkou. Keď ste pankáč, nesmietemať dáždnik. (Jedine ak je to trofej, ukradnutá nejakému skinhedovi, alebov ňom máte ukrytý boxer.) Je cool zmoknúť do nitky a nechať sivo Funuse stekať červený tónovací šampón (nezmývateľnú farbu mama nedovolila)zo splihnutého číra do kofoly.
Potom som presedlala z panku na techno. Keď vojdetepremočený do nitky na technopárty, uschnete v tom teple asi za osemsekúnd. A dáždnik by ste tam aj tak nemali kde položiť. Mohli by ste ním biť niekoho do rytmu po hlave, ale je to naozaj dobrý nápad?
Potom som prestala s technom aj pankoma stala som sa vysokoškoláčkou. Keď ste vysokoškoláčka v minisukni, vždyvás niekto odvezie. Nebudete predsa moknúť na zastávke. Zrazí sa vám minisukňa.
Nedávno som musela začať nad dáždnikom uvažovať. Vo vzťahusme vo fáze, kedy už ma Viktor nepotrebuje baliť a zrazu sa „Jasné,kvietok, že ťa odveziem, nevadí, že je pol šiestej ráno!" zmenilo na „Čonevieš, odkiaľ ti ide električka?!"
Lenže odkedy nebývam u rodičov, všetko akosi hroznezdraželo. Kým predtým to bolo „Ježiš mami, v botách pod tri litre sapredsa nemôžem ukázať v škole!", teraz je to „To si robíte prdel, žekaleráb stojí šestnásť korún! Čo je zo zlata?!"
Po niekoľkomesačnom otáľaní a porovnávaní cien som saodhodlala a včera som si ho kúpila. Je nádherný. S mačičkami.
A dnes som ten najšťastnejší človek pod slnkom. Tedapod oblakmi. Prší! Prší a ja som suchá. A na dne mojej kabelky už nieje mláčka, v ktorej sa rozmočia papieriky s telefónnymi číslami a vytvoria homogénnu,nechutnú zmes.
Keď máte dáždnik, ste zrazu akoby členom nejakého tajnéhospoločenstva. S celkom cudzími ľuďmi sa na seba usmievate, keď sa vzájomneohľaduplne vyhýbate na chodníkoch. Dobre viete, akú šarapatu narobí neopatrnývpich ostrej kostrnky, takže jemnú, vzácnu látku svojho dáždnika chránitepohotovým úhybným manévrom.
A krútite hlavou nad nerozumnými pankáčkami, ktorýmstekajú studené červené prúdy do dekoltov.
Už sa len musím naučiť vyhýbať sa opatrnejšie. Dnes somskoro nejakému starému pánovi vypichla oko.
