Ak je niečo, čo mi je naozaj odporné, nie sú to ani pavúky, ani mravce (po minulej hojnej jari som sa s nimi celkom skamarátila) a už vôbec nie hady. Hady majú príjemnú teplú kožu a kamarátske tváre.
Aj pleseň na lekvári za istých okolností znesiem. Teda, nie že by som ju jedla, ale s rukou natiahnutou vpred na maximum (no, občas si vykĺbim rameno) nesiem pohár do kúpeľne, napustím horúcu vodu a vylejem to do hajzla. Nie do záchodu, do hajzla, lebo aj keď som slušné dievča, zoči-voči bledozelenej plesni mi napadajú mnohé uvoľňujúce, no nie práve najslušnejšie slová.
Viem s eleganciou zvládnuť aj šliapnutie do pouličného exkrementu. Pri psej grcke už môj žalúdok trošinku protestuje. Najmä, ak tá mrcha žrala niečo teplé a bolo to v nej menej ako dve minúty.
Ale to, čo bolo v to ráno na mojej kuchynskej doske, bolo moje osobné number one v odpornosti, hnusote a fujtajxlovosti.
Aby som to vysvetlila, tá kuchynská doska je skutočne nechutná. Viktor ju kúpil, keď sme sa nasťahovali a nemali sme práve veľa peňazí. Keď ju priniesol domov, zaprisahala som sa, že ho nikdy, ale naozaj nikdy nepustím do obchodu samého. Jedine po toaletný papier. Ale už nikdy ho nenechám, aby kúpil niečo také neskutočné, ako je naša kuchynská doska. Myslím, že je to ten typ kuchynskej dosky, ktorej by ste najradšej dali meno, aby ste našli nejaký dôvod, pre ktorý ju okamžite nevyšmaríte z okna. (To nemôžete urobiť už len preto, že by zabila rad radom všetkých susedov, ktorí by boli vystavení pohľadu na jej odpornú tvár. Áno, táto kuchynská doska je ako bájna hlava Medúzy. Jeden mrk na ňu a skameniete od hrôzy.)
Čítali ste knihu „Horor v močiari"? Asi nie, bol to hrozný brak, mali ju v Lacnej knihe za päť korún (fakt!) a kúpila som si ju ku kafe, že ju hneď aj zahodím. Lenže som na ňu zabudla, no a tak ma straší v knižnici. Čítať sa nedá. Ale mám k nej vzácnu analógiu - našu kuchynskú dosku! Tá doska je totiž horor v močiari. Je odporne čierno-zelená ako ten najzhnitejší a najskazenejší hororový potvor a stavte sa, že vaša predstava je niekoľkonásobne prijateľnejšia ako realita.
A na tejto kuchynskej doske (volajme ju teda Miloslav) som ráno naďabila na .... červy. Fakt. Štyri malilinké. Odporné, takmer nehybné červy. Svine nažraté, nehýbete sa, lebo ste mi zožrali oriešky! Miloslav zaryto mlčal.
Začal boj. Na život a na smrť. Kto z koho - ja alebo červy? Alebo to schytá Viktor, ktorý určite niekde nechal nejaký zvyšok jedla, ktorý slúži červom ako pohodlná liaheň?! Začal boj krutý a neľútostný.
No dobre, kecám. Žiadny boj nezačal. Nebolo totiž súpera. Ani za boha som nevedela prísť na to, odkiaľ tie sprosté červy lezú. Prehľadala som všetky potraviny, preňúrala všetky poličky. Fanaticky som žmúrila do medzery medzi chladničkou a kredencom. Kde ste, podlé ohavy?
Každý deň som ich štítivo nabrala do kúska toaletného papiera a vyhodila von oknom. Na druhý deň tam boli zas. Štyri, päť tučnučkých červov. Našťastie neboli veľmi bystré a vždy sa nechali pohodlne chytiť. Ale ako sa každý deň dostali naspäť? Na šieste poschodie! Veď nedočiahnu na gombíky vo výťahu! Môj rozum zlyhával. Odkiaľ sú tie červy?! Je to azda Miloslavova pomsta za zneuznanie a krutý výsmech? Asi ma niekto preklial, alebo čo.
Nakoniec som ich našla. A bolo to tak trochu magické - v desaťcentimetrovej tenučkej soľničke pokojne spinkali tisíce čiernych, tvrdých chrobáčikov a červov. Vyplavovala som ich do umývadla a neverila vlastným očiam, koľko sa ich tam vošlo. Neskutočné množstvo. Tempom, akým deň po dni vyliezali, by boli na Miloslavovi ešte v roku 2860.
Všetko som vyhodila, vydrhla, vydezinfikovala. Utrela som Miloslava dosucha a s uspokojením som na ňom ráno nenašla ani jediného červa.
Lenže... lenže toto desaťdňové červové peklo neostalo bez následkov. Neviem, či sú trvalé, ale ak áno, podpíšem dobrovoľnú hospitalizáciu v nemocnici. S podmienkou, že steny, podlaha i strop budú čisto čierne, aby som mohla okamžite detekovať akýkoľvek náznak bieleho mäkkého telíčka.
Keď zaspávam, vidím pred očami tisíce mrviacich sa tiel. Stále ma niečo svrbí a keď sa ma niekto dotkne, strhnem sa od strachu. Fuj, ideš, červisko! Ach, prepáč, Viki. Stále po mne lozia...
Okrem psychických následkov sú tu aj následky sociálne. Mať doma červy je nechutné. Nikto v spoločnosti nehovorí, že má doma červy. „Tak naša Janka už pôjde na strednú školu." „No toto, ale to letí! A my máme červy. Plnú špajzu!"
Mať červy je akoby známkou osobného zlyhania, je to hygienické faux-pas, ktoré vás s okamžitou platnosťou odsúva na okraj spoločnosti. Priznanie k červom vás uvrhne do smutnej larvovej izolácie. Nikto by sa iste nečudoval, keby sa zo mňa stala pološialená bezprizorná troska blúdiaca v noci ulicami, vydávajúca neartikulované škreky. "Chúďa, taká šikovná baba to bola, no ale potom prišli tie červy..."
Môžete mať mravce, myši, dokonca aj šváby. Všetci vás poľutujú a ponúknu zaručené recepty na odstránenie potvor. Ale červy, to je niečo celkom iné. Keď som sa kamarátkam zúfalo zdôverovala, že máme červy, nenápadne sa odo mňa odťahovali. A nikto mi už nevolá.
Ale veď ja tie červy nevyrábam, ja som ich doniesla v koreničke z obchodu! Nikto mi neverí. Ešte aj ten Miloslav sa na mňa akosi čudne tvári. Asi mu chýbajú jeho malí bieli kamaráti... Boli to totiž jediné stvorenia, ktorým sa kedy páčil.