Nemám sa za čo hanbiť. Na každú krajinu by sa dali nájsť zápory. Prečo ich ale každému mám strkať rovno pod nos, keď sa môžem pochváliť tým, čím sme výnimoční?
Bola streda, vracali sme sa s kamarátkou, tiež host studentkou, domov. Sedeli sme v metre (resp. v DE sa to nazýva U-bahn) . Rozprávali sme sa po česky a slovensky, kedže kamarátka pochádza z Prahy. Smiali sme sa na všeličom možnom aj nemožnom. Tu zrazu spoza chrbta počujem niekoho, že nám niečo hovorí po nemecky. Myslela som si- á, kontrola cestovných lístkov, to sa nestáva často- a vytiahla som električenku, že ju ukážem. Zrazu sa započúvam, čo vlastne tá osoba hovorí. Nerozumiem všetko, iba útržky, ale už podľa zafarbenia hlasu som pochopila, že stará pani je obzvlášť nervózna- „ ..keď ste v Nemecku, hovorte po nemecky, kto vás má stále počúvať, ako si čosi medzi sebou trepete, keď neviete po nemecky, tak sem nelezte...je to nanajvýš drzé....“ . Pani mala asi dvojminútový monológ, ja som medzitým radšej schovala moju už skoro vytiahnutú električenku. S kamarátkou neveriacky hľadíme na dotyčnú pani, nevieme, či sa máme smiať, či plakať, či sa obhajovať... nakoniec sme sa rozhodli, že neurobíme nič, iba sme sa na ňu usmievali s úsmevom hovoriacim- teta, už skončite, nám je fuk, čo si myslíte. Konečne vlak zastavil a pani vystúpila. Nám neostávalo nič iné, ako sa len začať smiať. Pri nás sedela ešte jedna žena, okolo 40 rokov, a muž- okolo 37 rokov. Začali sa smiať tiež. Pozreli sme sa na seba a začali sme sa rozprávať. Vraveli nám, nech na tú pani zabudneme, že asi vstala ľavou nohou z postele, že je podľa nich úplne normálne, keď sa dvaja cudzinci v Nemecku medzi sebou rozprávajú svojou rodnou rečou. Vlak pomaly zastavoval, my sme vstali a predtým, ako sme vyšli, povedala nám tá milá usmievavá žena- „a nezabudnite, že v Nemecku len po nemecky!“ a žmurkla na nás.
Bolo to veľmi zvláštne. Nie, nebojte sa, moji milí Nemci, ja sa znechutiť nenechám, mne sa tu v Norimbergu páči. S vami sa vždy budem len po nemecky rozprávať. Dúfam ale, že rozumiete, že keď mám pri sebe blízku dušu, s ktorou mám možnosť sa porozprávať po slovensky, tak na nemčinu rada na chvíľu zabudnem. Snáď budem mať s vami len tie najkrajšie zážitky, a že sa mi veľkou obklukou vyhnú staré panie, ktorým bude vadiť aj môj nos medzi očami, lebo nie je pôvodom nemecký. J
