Katarína Joštová
Vtedy keď....
Vtedy keď mraky na mňa sa mračia, vtedy keď slnko skrýva sa predo mnou, vtedy keď telo ako bez duše kráča- buď so mnou.
sniva...:-)Glitter GraphicsMyspace Layouts Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Básničky :-), Lístky, kvapky, tma... :-), ...na čo myslím, Nemecko, Okolo mňa
Zoznam článkov blogera
Katarína Joštová
Kam sa podeli deti z ihrísk?
Prichádzam domov zo školy, dnes sme sa učili sčitovanie zlomkov. Ešte mi to veľmi nejde, ale mama mi sľúbila, že sa na to so mnou večer pozrie. Hádžem tašku do kúta, vedľa stola, na ktorom je množstvo pokreslených papierov. Bežím po schodoch, tato mi veľakrát vravel, nech z nich nezoskakujem, lebo sa šmyknem. Ale keď mňa to baví práve takto.
Katarína Joštová
Parabeln (Klasse 11.a, Nurnberg 2006)
Dnes som si prehliadala zošity, ktoré som používala v čase, keď som sa na pol roka stala obyvateľom nemeckého Norimbergu. Našla som v ňom milú dvojstránku. Raz na hodine nemčiny, bola práve literatúra, sme s naším výnimočným profesorom Thomasom S. skúšali stať sa na chvíľku Franzom Kafkom. Skúsiť písať, ako by možno písal on, i keď každý z nás vložil do svojho krátkeho príbehu seba samého. Písali sme Parabeln - podobenstvá. Pár z nich, medzi nimi aj jedno moje (úplne na konci), vám teraz predostieram. Aby aj vás chytili za srdce, ako chytili tieto zvláštne malé príbehy aj mňa. A ako inak, prenášame sa do roku 2006, Norimberg, a tak vám tieto príbehy z pier mojich spolužiakov, ponúkam presne tak, ako sme ich napísali, čiže v nemčine. :-)
Katarína Joštová
Rozprávka na dobrú noc
Z nočnej oblohy dopadá mesačný prach na tvoje hriešne pery...
Katarína Joštová
Teta, a ty sa ako voláš?
Kráčam si po chodníku, slniečko svieti, vetrík jemne pofukuje, počujem smiech a krik detí, čo sa hrajú na záhrade. Zrazu si všimnem, že hneď pri plote stojí dievčatko, v červenom tričku, s dvomi zapletenými vrkôčikmi, nesmelo sa na mňa usmieva, v očkách mu hrajú nezbedné plamienky... Usmejem sa aj ja, a pokračujem ďalej. Keď zrazu...
Katarína Joštová
Tralalá- ďalší oprávnený vodič medzi Vami
Tak predsa! .... tak predsa sa to podarilo :-) Od minulej stredy sa radím k Vám, milí vodiči. Od minulej stredy už žiadne auto s nápisom „Autoškola XY“.
Katarína Joštová
Hrdličky si spievajú....
Jedna slza, druhá, dopadá na vysušenú trávu od slnka. Vedľa nôh len roztrhaný list, na ňom opustené písmenká- Ľúbim Ťa, ty moja roztopašná vlnka.
Katarína Joštová
Vrrrrm vrrrm, alebo- moje poprvé s volantom v náručí
Cestou necestou, polem nepolem, jedu za tebou, letem kabrioletem....malotraktoreeem! Vrn vrn, drndrn drn drn drn..... A mám za sebou moju prvú jazdu! Ak by som chcela byť presná, mám za sebou "už" svoju tretiu jazdu v autoškole. Začalo to všetko pod Prístavným mostom, kde začínajú písať svoju vodičskú históriu mnohí bratislavskí začiatočníci. Rozkaz znel jasne :,,Stlačte spojku, naštartuje motor, zaraďte si jednotku....“ A tak sme si dali prvé kolečko okolo malinkého parkoviska (či skôr cvičiska?) pod Prístavným mostom. Po tomto kolečku môj spolujazdec (alebo v tej chvíli som skôr bola ešte stále spolujazdcom ja?!?) mi zahlásil, že to so mnou nevyzerá až tak zle a že najzákladnejšie základy zvládam. „Tak teda, choďte dopredu....“ „Kam- dopredu?“ „No predsa na cestu...“
Katarína Joštová
Chcem svet...
Chcem mať svet, kde slnko mi vždy svieti na cestu, chcem mať svet, kde kráčam v spoločnosti ďalších nôh, chcem mať svet bez bolesti a trestu, za chyby, čo páchajú tí druhí. Chcem mať svet, kde plakať budem ak- tak len od radosti, chcem mať svet, v ktorom nie je miesto pre trápivé starosti.. ...a tichý plač...
Katarína Joštová
Nočný chodec
Nočný chodec, sám, kroky mu smerujú rovno ku hviezdam, kráča nočnou oblohou, len tak, nahý, zahalený len nekonečnou tmou, tmou a žiarou mesiaca, ktorý svieti na neho noc čo noc, pokladá nohu, jednu, druhú, v každom kroku neistota a predsa rozhodnosť, rozhodnosť nespraviť ani jeden krok zlým smerom, nepadnúť z blata do kaluže, nechať sa unášať mesačným svitom, byť aspoň raz, konečne pri tom, ako vymení sa mesiac so slnkom.
Katarína Joštová
Len jeden, jeden tulák
Len jeden, jeden, ktorého čaká osud večného tuláka ... tuláka slastne sa nadýchol.. prebudil sa... obhliadol sa okolo seba-nebo slnko svietilo mu jemne do tváre, pozrelo mu zrazu do očí, no strach v nich nebol...
Katarína Joštová
V utorok večer nevychádzať do bratislavských ulíc
Hádam bude pekne, slniečko bude svietiť, všade sucho a po daždi ani stopy. Ľudia už budú doma z nákupov, dôchodcovia budú mať po večernej prechádzke v taške nesúc pár čokolád k večernému čítaniu knižky a neposlušné deti vybiehajúce na cestu si budú baliť školskú tašku na nasledujúci deň. Možno ma dokonca veľa z vás stretne. Keď pôjdem- netrúbte na mňa. Zvyčajne by ma zatrúbenie na moju osobu potešilo, ale tentokrát radšej nie. Úsmevy si radšej tiež odložte na neskôr, ešte by som sa začala červenať a... skončila by som možno práve vo Vašom aute. Nie, nie- nie ako spolujazdec (bol to úsmev či azda zdesenie, čo sa práve zračilo vo Vašich očiach?), myslím vo Vašej kapote- kapote Vášho štvorkolesového tátoša.
Katarína Joštová
Podaj mi ruku na pomoc
Pred pár dňami, cestou pre mňa každodennou po Kolárovom námestí, moje myšlienky smerovali inam, ako bežne smerujú. Napriek slnečným lúčom, ktoré ma zahrievali, napriek jasnej modrej oblohe rozprestierajúcej sa nad Bratislavou, napriek celkom príjemnému dňu v škole- moje myšlienky veselé neboli. Nie je to tým, že by som si nevážila svoje šťastie, že by som sa netešila i z maličkostí, moje srdce rozochvel jeden jediný pohľad. Pohľad smerujúci do kúta veľkej budovy. Jeden vozík, naplnený novinami, igelitovými vrecami... a za ním spiacu žena. Oblečená bola vo veľkej starej zimnej červenej vetrovke, na hlave mala akúsi sivo-hnedú čiapku. Spala... Spala a možno snívala o lepšom živote, možno o tom, že keby dostala v ňom druhú šancu, chytila by ju pevne do rúk a neskončila by takto. Bez domova, bez strechy nad hlavou, bez každodennej sprchy, bez každovečerného prikrytia sa svojou perinou v svojej posteli, v svojej izbe, vo svojom vlastnom byte.
reklama
Katarína Joštová
Prvý školský deň v Nemecku (II.časť)
Prvý deň v škole bol naozaj zaujímavý. Začal sa už tým, že mi host mama povedala, že so mnou nemôže ísť do školy a hádam to zvládnem sama. Nastúpila som na S-bahn, to ešte za prítomnosti host sestry, a na ďalšiu zastávku som vystúpila. Zbadala som veľké množstvo študentov a keďže som si nebola celkom istá, ktorým smerom ísť, nasledovala som ich. Našťastie, zaviedli ma tým dobrým- Sigmund Schucker Gymnasium. Budova norimberského gymnázia bola relatívne zvonku nová, s 50ročnou budovou môjho bratislavského gymnázia sa nedala porovnať, aj keď, „moja“ sa mi páči doteraz viac :-) .
Katarína Joštová
Zoznámenie s host rodinou - 1. časť "nemeckého denníka"
Možno by vás zaujímalo, aké boli moje začiatky v Nemecku. Aký bol prvý deň bez rodiny, prvý deň v novej (nemeckej) posteli, prvé ráno s nemeckou rodinou aj prvý deň v škole.
Katarína Joštová
Nemkou na polročný úväzok
Všetko je inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo zdalo sa mi v októbri „nočnou morou“, dnes mi príde akýmsi posilnením, niečím, vďaka čomu sa v živote nestratím. Skúškou, či zvládnem opustiť na čas rodinu, zmeniť krajinu, v ktorej žijem, rozprávať rečou, ktorá mi neprirástla k srdcu natoľko ako slovenčina, začleniť sa medzi cudzích ľudí, ktorí nespadnú na zadok len preto, že k nim do triedy zrazu na čas bude chodiť cudzinec.
Katarína Joštová
Cez okno
Toľko tak rozličných udalostí sa stane za jednu noc. Vždy je to iné, no predsa to má niečo spoločné...stále sa to všetko stáva nám... Ľuďom. Netreba na to desiatky rokov. Všetko sa môže zmeniť behom noci, behom hodiny, počas niekoľkých minút sa nám môže svet otočit o 180 stupňov. Nazrite so mnou do okien, keď sa vonku stmieva a my zažíname lampy... a žijeme svoj život, každý inak, a predsa stále rovnako.
Katarína Joštová
Ako málo stačí
Azúrové more sa mi plazí po nohách, najprv nežne, potom nedočkavo, vlny sú čoraz silnejšie a roztopašnejšie. Vlasy mi len tak poletujú okolo tváre, pár z nich pristálo na perách- sú ešte slané. Idem smerom k zálivu.... bzzzzzzzzzz! Zabzučala mi rovno pri uchu otravná mucha. Ach- bol to iba sen. Nereálny, ale predsa pekný. Rozhliadam sa okolo seba- staré tapety, bolo by ich už treba vymeniť, najlepšie nejakou krásnou farebnou náhradou. Na koberci je pár fľakov od červeného vína, malá dierka na sedačke, ktorú vypálil cigaretou môj sused, keď sa raz ponúkol, že mi opraví práčku a skončilo to tým, že si vypýtal „kafíčko“ a s drzosťou si odklepával cigaretu na moju krásnu sýtočervenú sedačku, pokým ja som sa zvŕtala v kuchyni. O 5 minút musím ísť do práce- ako strašne sa mi tam nechce opäť ísť. Sedieť osem hodín v nepohodlnom kresle, očami žmúriac na starý monitor, a pritom mysľou byť i tak niekde vonku. Jediným mojím štastím a prekliatím zároveň je veľké okno, ktoré mi dodáva silu, cez ktoré prúdi ku mne čerstvý májový vzduch.
