sniva...:-)Glitter GraphicsMyspace Layouts Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Básničky :-), Lístky, kvapky, tma... :-), ...na čo myslím, Nemecko, Okolo mňa
Prichádzam domov zo školy, dnes sme sa učili sčitovanie zlomkov. Ešte mi to veľmi nejde, ale mama mi sľúbila, že sa na to so mnou večer pozrie. Hádžem tašku do kúta, vedľa stola, na ktorom je množstvo pokreslených papierov. Bežím po schodoch, tato mi veľakrát vravel, nech z nich nezoskakujem, lebo sa šmyknem. Ale keď mňa to baví práve takto.
Kráčam si po chodníku, slniečko svieti, vetrík jemne pofukuje, počujem smiech a krik detí, čo sa hrajú na záhrade. Zrazu si všimnem, že hneď pri plote stojí dievčatko, v červenom tričku, s dvomi zapletenými vrkôčikmi, nesmelo sa na mňa usmieva, v očkách mu hrajú nezbedné plamienky... Usmejem sa aj ja, a pokračujem ďalej. Keď zrazu...
Tak predsa! .... tak predsa sa to podarilo :-) Od minulej stredy sa radím k Vám, milí vodiči. Od minulej stredy už žiadne auto s nápisom „Autoškola XY“.
Cestou necestou, polem nepolem, jedu za tebou, letem kabrioletem....malotraktoreeem! Vrn vrn, drndrn drn drn drn..... A mám za sebou moju prvú jazdu! Ak by som chcela byť presná, mám za sebou "už" svoju tretiu jazdu v autoškole. Začalo to všetko pod Prístavným mostom, kde začínajú písať svoju vodičskú históriu mnohí bratislavskí začiatočníci. Rozkaz znel jasne :,,Stlačte spojku, naštartuje motor, zaraďte si jednotku....“ A tak sme si dali prvé kolečko okolo malinkého parkoviska (či skôr cvičiska?) pod Prístavným mostom. Po tomto kolečku môj spolujazdec (alebo v tej chvíli som skôr bola ešte stále spolujazdcom ja?!?) mi zahlásil, že to so mnou nevyzerá až tak zle a že najzákladnejšie základy zvládam. „Tak teda, choďte dopredu....“ „Kam- dopredu?“ „No predsa na cestu...“
Hádam bude pekne, slniečko bude svietiť, všade sucho a po daždi ani stopy. Ľudia už budú doma z nákupov, dôchodcovia budú mať po večernej prechádzke v taške nesúc pár čokolád k večernému čítaniu knižky a neposlušné deti vybiehajúce na cestu si budú baliť školskú tašku na nasledujúci deň. Možno ma dokonca veľa z vás stretne. Keď pôjdem- netrúbte na mňa. Zvyčajne by ma zatrúbenie na moju osobu potešilo, ale tentokrát radšej nie. Úsmevy si radšej tiež odložte na neskôr, ešte by som sa začala červenať a... skončila by som možno práve vo Vašom aute. Nie, nie- nie ako spolujazdec (bol to úsmev či azda zdesenie, čo sa práve zračilo vo Vašich očiach?), myslím vo Vašej kapote- kapote Vášho štvorkolesového tátoša.
Pred pár dňami, cestou pre mňa každodennou po Kolárovom námestí, moje myšlienky smerovali inam, ako bežne smerujú. Napriek slnečným lúčom, ktoré ma zahrievali, napriek jasnej modrej oblohe rozprestierajúcej sa nad Bratislavou, napriek celkom príjemnému dňu v škole- moje myšlienky veselé neboli. Nie je to tým, že by som si nevážila svoje šťastie, že by som sa netešila i z maličkostí, moje srdce rozochvel jeden jediný pohľad. Pohľad smerujúci do kúta veľkej budovy. Jeden vozík, naplnený novinami, igelitovými vrecami... a za ním spiacu žena. Oblečená bola vo veľkej starej zimnej červenej vetrovke, na hlave mala akúsi sivo-hnedú čiapku. Spala... Spala a možno snívala o lepšom živote, možno o tom, že keby dostala v ňom druhú šancu, chytila by ju pevne do rúk a neskončila by takto. Bez domova, bez strechy nad hlavou, bez každodennej sprchy, bez každovečerného prikrytia sa svojou perinou v svojej posteli, v svojej izbe, vo svojom vlastnom byte.
Toľko tak rozličných udalostí sa stane za jednu noc. Vždy je to iné, no predsa to má niečo spoločné...stále sa to všetko stáva nám... Ľuďom. Netreba na to desiatky rokov. Všetko sa môže zmeniť behom noci, behom hodiny, počas niekoľkých minút sa nám môže svet otočit o 180 stupňov. Nazrite so mnou do okien, keď sa vonku stmieva a my zažíname lampy... a žijeme svoj život, každý inak, a predsa stále rovnako.
Azúrové more sa mi plazí po nohách, najprv nežne, potom nedočkavo, vlny sú čoraz silnejšie a roztopašnejšie. Vlasy mi len tak poletujú okolo tváre, pár z nich pristálo na perách- sú ešte slané. Idem smerom k zálivu.... bzzzzzzzzzz! Zabzučala mi rovno pri uchu otravná mucha. Ach- bol to iba sen. Nereálny, ale predsa pekný. Rozhliadam sa okolo seba- staré tapety, bolo by ich už treba vymeniť, najlepšie nejakou krásnou farebnou náhradou. Na koberci je pár fľakov od červeného vína, malá dierka na sedačke, ktorú vypálil cigaretou môj sused, keď sa raz ponúkol, že mi opraví práčku a skončilo to tým, že si vypýtal „kafíčko“ a s drzosťou si odklepával cigaretu na moju krásnu sýtočervenú sedačku, pokým ja som sa zvŕtala v kuchyni. O 5 minút musím ísť do práce- ako strašne sa mi tam nechce opäť ísť. Sedieť osem hodín v nepohodlnom kresle, očami žmúriac na starý monitor, a pritom mysľou byť i tak niekde vonku. Jediným mojím štastím a prekliatím zároveň je veľké okno, ktoré mi dodáva silu, cez ktoré prúdi ku mne čerstvý májový vzduch.
Do očí mi svietia slabé žiarovky zo starých už dávno nenamaľovaných lámp. Prižmúriť oči mi netreba, i tak môj pohľad smeruje iným smerom, smeruje do neba. Pod nohy svietia nedočkavé hviezdy, ktoré už niekoľko hodín čakali na moment, kedy sa budú môcť predviesť v svojej kráse. Netreba im šminiek, drahých odevov- svoju krásu majú v sebe od malička, od detstva, už keď sa narodili, boli predurčené krásnu, čo chytí každého za dušu, krásnu, ktoré prinúti dvihnúť hlavu dohora.
Už toľkokrát dnes bolo počuť na mňa nadávok, toľko zloby, nepochopenia, trápenia, .... toľko prosieb a nárekov. Vo Vašich slovách cítim ale aj túžbu-po MNE. Priznajte si to, že po mne neskutočne túžite, myslíte na mňa vždy, keď Vám ráno zazvoní budík, keď popíjate Vašu raňajšiu šálku kávy a druhou rukou prevraciate stránky novín, keď sa tmavým ránom prebíjate do roboty, ešte stále nie celkom prebudený a svietiť si musíte za pomoci lámp.
Láska je zaujímavá. Ako je možné, že za život povieme viacerým osobám po sebe slovo "ľúbim Ťa"? Ako môžme šepkať tieto slovká jeden mesiac jednému, a druhý mesiac celkom niekomu inému? Výmýšľali sme si, bola to všetko nakoniec len lož? Nemalo by to byť tak, že to naše "ľúbim Ťa" povieme niekomu, koho ľúbiť budeme celý život až do smrti? Bezhranične, bez všetkých "ale", nielen "ja", ale "my". Už nikdy nie sám, už navždy s niekým.
