Katarína Joštová
Vtedy keď....
Vtedy keď mraky na mňa sa mračia, vtedy keď slnko skrýva sa predo mnou, vtedy keď telo ako bez duše kráča- buď so mnou.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
sniva...:-)Glitter GraphicsMyspace Layouts Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Básničky :-), Lístky, kvapky, tma... :-), ...na čo myslím, Nemecko, Okolo mňa
...na čo myslím
Katarína Joštová
.... vraj som oddnes už dospelák!
Rok 1988, posledný januárový utorok. Vonku je ukrutná zima, Bratislava je pokrytá snehom. Je osem hodín večer, už dávno sa zotmelo, a z nemocnice na Bezručovej ulici sa ozýva detský plač. „Je to dievča!“- slávnostne zahlási lekár. Sestrička dvíha telefón, vytáča telefónne číslo do petržalského bytu- 834 449. Crrrrrrrrrrrn! Crrrrrrrrrrrrrn! Telefón dvíha 32-ročný muž, plný očakávania, či jeho malé bábätko je v poriadku, či sa jeho manželke nič nestalo a všetko je tak, ako má. Dozvedá sa, že práve sa stal dvojnásobným tatom, tentoraz dievčatka -Katky.
Katarína Joštová
Pokým ho nepustím, budem naďalej žiť
Rozmýšľam, aký je svet zvláštny. Ako sa všetko neprestajne mení a častokrát pre to netreba ani nič urobiť. Veľakrát sa nedá nič proti tomu urobiť. Jeden deň svieti slnko, žmúrime, aby nám lúče neprenikali tak pichľavo do našich očí, na druhý sa schová za oblaky. Raz spolu s kamarátmi popíjate večer v bare pivko, a zrazu ste sami v studenej miestnosti a vaším jediným spoločníkom je mačka a zapnutá televízia.
Katarína Joštová
Úsmev patriaci displeju
Všimli ste si to aj vy? Čím ďalej, tým viac si všímam reakcie ľudí. V poslednom čase sa viac začali usmievať. Vravíte si- dievča, kde to žiješ, ja som si to rozhodne nevšimol, daj si dole z očí tie ružové okuliare a pozri sa pravde do očí. Ale ja vám vravím- je to tak!
Katarína Joštová
Spomienka na Šimiho
Dnes, 30.októbra, je Šimona. Môj dedko sa volal Šimon. Žiaľ, už nemám možnosť blahoželať mu k meninám. Ale možno, že tam z hora, ma práve vidí. Tak dedko- všetko najlepšie a dávaj na seba pozor! Článok chcem venovať práve jemu.
Katarína Joštová
Som sama a predsa nie som
Prechádzam sa mestom, vôkol mňa sa hýbu tisíce neznámych tvárí, ktoré som nikdy predtým nevidela a ktoré nikdy ani neuvidím. Do nosa mi občas udrie prisilný parfém, i keď občas ma poteší aj vôňa čerstvej kávy zmiešaná s podmanivou vôňou škorice. Vnímam len zvuk svojich neistých krokov, sem- tam mi niekto stúpi na nohu a v tom momente sa mysľou opäť vraciam späť do sveta bežných ľudí s bežnými problémami.
