Prváci na hodine náboženstva ...

Školský rozvrh hodín je daný a žiačikovia majú možnosť stať sa svedkami naozajstnej výuky - nie iba takej z detského hrania sa na školu. Učia sa písať, pri čítaní sa dozvedia že mama má Emu a naopak a teší ich, že si túto informáciu postupne dokážu prečítať bez pomoci pani učiteľky. A ďalej matematika, výtvarná výchova, anglický jazyk - všetko predmety ktoré v sebe ukrývajú tajomstvá nepoznaného - resp. inak poznaného, čo je podnetom na otázky, ktoré trpezlivé učiteľky rady zodpovedajú. Hodina náboženstva - ak vaše dieťa navštevuje školu, kde tieto hodiny sú súčasťou vyučovacieho procesu, je taktiež niečím novým. Myslím, že nie je chybou ak sa deti oboznamujú s vierou spôsobom im vlastným - teda formou rozprávkových príbehov. Veľa vecí je pre nich nepochopiteľných - a tu je dôležitá osobnosť vyučujúceho, aký spôsob informovania si zvolí. Ak nesprávny, dosiahne iba to, že deťom sa stanú tieto témy cudzie, nepochopiteľné a teda zlé a hodina náboženstva sa pre nich stane nočnou morou. Veľa tém je nepochopiteľných aj pre nás, dospelých, pričom sa snažíme nachádzať vysvetlenia a následne uspokojivo odpovedať aj na otázky malých zvedavcov. A ich zvedavosť je veľká. Spomeňte si, ako ste s problémami čítali deťúrencom rozprávky, ktoré boli neustále prerušované zvedavými otázkami. Nuž a v rozprávkach je všetko jasné - aspoň pre nás a pokojne môžeme poskytnúť vyčerpávajúce odpovede. Čo ale možno očakávať od učiteľa, ktorý na zvedavé otázky detí na náboženské témy typu: „Čo je nad nebom"? - má iba stereotypné odpovede: "To nevie nikto". Škoda. Ak je učiteľ náboženstva veriaci - čo by asi mal byť - zachránila by ho tá najjednoduchšia odpoveď: „To vie iba Boh". Ale detské otázky niekedy naozaj nie sú jednoduché a skryť sa za takúto odpoveď môžeme iba v tých najnevyhnutnejších prípadoch. Použil som ju raz, keď mi šesťročný syn povedal: "Prečo nemá Pán Boh chlapov rád? Lebo keby ich mal rád, urobil by aj ženy z hliny a nemuseli nám chýbať rebrá."